Tridsiate výročie novembra '89 som strávil čiastočne v nemocnici s ihlou v žile a potom doma v teple, prakticky bez možnosti pohybu.
Jeden kňaz zjavne stratil kontrolu nad situáciou. Ubehlo tridsať rokov a my stále nemáme Múzeum obetí komunizmu – už by sa patrilo. V školách premietajú kontroverzný film pre deti.
V marci 1988 som išiel električkou po nábreží Dunaja a rozmýšľal, či pôjdem na Hviezdoslavovo námestie demonštrovať za náboženskú slobodu, alebo nie.
Boli sme fašistami, komunistami, neskôr prívržencami Mečiara. Tri traumy za menej ako 100 rokov. Slovensko sa nevyrovnalo ani s jednou.
V dvadsiatom storočí vládli vo svete dve totality: nacizmus a komunizmus. Tieto dve totality sa rázne chopili moci, držali sa pri nej a neskôr padli. Obe za ten čas priniesli veľa škôd a trápenia. Kadiaľ vedie dnešná deliaca čiara medzi dobrom a zlom?
Tridsať rokov po revolúcii sedí v českom parlamente poslanec Zdeněk Ondráček. Tridsať rokov po revolúcii je terčom posmechu a pohŕdania. Nerozumiete? Vysvetlím.
Tridsať rokov po páde československej totality dominuje všeobecný pocit, že všetko, či aspoň veľa z toho, v čo sme po 17. novembri 1989 verili, leží v rozvalinách. Naozaj?
Časové okno posledných tridsiatich rokov bolo šťastné, pre Slovensko výnimočné obdobie – a november 1989 bol jeho hviezdnym časom. Dnes sa však uzatvára.
Minulý týždeň sa témy zosnulých zhostili všetky možné diskusné okruhy, a tak sme počúvali o vhodnosti či nevhodnosti Halloweenu, o tom, či Pamiatka zosnulých alebo Sviatok všetkých svätých, alebo, ako sa ľudovo vraví, Dušičky.
V uplynulých dňoch sa niektorí politici vyjadrili, že dôvodom ich (ne)vyjadrení je ohľaduplnosť voči verejnosti, aby cez Dušičky netraumatizovali okolie.
