Po debakli počas protestov, ktoré sa konali toto leto v istanbulskom Gezi parku, si turecká vláda zjavne predsavzala: Nikdy viac! Žiadne ďalšie zábery polície, ktorá plynuje neozbrojených demonštrantov, žiadne ďalšie fotografie rozzúrených davov, žiadne ďalšie správy Amnesty International o Turecku, ktoré „brutálne potiera slobodu zhromažďovania“. Čo je dosť, to je dosť.

Keď idete po ulici v južnom Turecku, nevyhnete sa miestnej angličtine, ktorá útočí na všetkých turistov. „Hello, lady, nice fish for you. You like beer?“ Každý obchod, krčma, bar či reštaurácia je ovplyvnená tým, že tu v lete chodia Briti. V miestnom tescu si môžete kúpiť magazíny Hello, OK! či bulvárny Daily mail.

Emigrantské komunity žijúce v zahraničí sú notoricky známe svojím vyznávaním klišé. Istanbul s povrchnými britskými alkoholikmi, bohémskymi eurokratmi alebo mysterióznymi orientálnymi podnikateľmi nie je žiadnou výnimkou. Najnovším prírastkom v našom vriacom sa kotle je vlna prichádzajúcich Rusov.

Noc na britskej ambasáde v Ankare: whisky a objatia tečú prúdom spolu s tónmi hry na gajdách niekde z Dundee. Užívala som si tieto škótsko-turecké pôžitky, ale keby som bola trochu mladšia a večierok by namiesto Jej Veličenstva kráľovnej sponzoroval, povedzme, Glenfiddich, mala by som spolu so 43 percentami tureckej populácie problém.