Aktuálny týždeň v kine prináša nebývalú nádielku slovenských filmov. Môžeme si vyberať medzi novinkami od Petra Kerekeša alebo Ivety Grófovej. Slovenskú stopu má aj film Bohdana Slámu z augusta 1968. Ak si na dobré filmy nepotrpíte, možno dáte radšej prednosť hororu s Halle Berry o tom, že z domu bez priviazaného lana ani na krok.

Po šesťdňovom filmovom maratóne sa v utorok večer zavŕšila bratislavská časť 19. ročníka Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet.

Pred pár rokmi rozvírila slovenskú literárnu hladinu knižka Moniky Kompaníkovej Piata loď. Svojím tematickým zameraním sa dotkla nielen dospelého čitateľa, ale aj toho detského.

„Filmy budem pozerať bez akýchkoľvek politických predsudkov. Dúfam, že aj členovia poroty sa priklonia ku kvalite, a neuprednostnia rôzne politické vplyvy.“ Zlatý medveď pre maďarský film Telo a duša túto filozofiu rozhodovania akcentoval.

Pred týždňom si režisérka Iveta Grófová na Berlinale  prevzala Krištáľového medveďa od detskej poroty za svoj nový film Piata loď. Teší sa na to, keď už bude film v kinách, okruh po medzinárodných filmových festivaloch si zatiaľ nechce ani len predstavovať.

Najstarší filmový festival v Benátkach, ktorý o rok oslávi deväťdesiatku, patrí spolu s Cannes a Berlínom k „veľkej trojke“ najvýznamnejší filmových podujatí na svete. Slovenskí filmári Peter Kerekes a Ivan Ostrochovský na ňom získali cenu prehliadky Orizzonti za scenár k filmu Cenzorka. O tom, prečo má film dva názvy, ako vznikal a čo pre tvorcov ocenenie znamená, sme sa rozprávali s jeho hlavným tvorcom Petrom Kerekesom.

Sedem rokov každý týždeň robím rozhovory so zaujímavými ľuďmi o ich nerestiach a cnostiach, radostiach a strastiach, a stále znovu ma dokážu prekvapiť niečím nečakaným, čo ešte nikto pred nimi nepomenoval. Sedem rokov so mnou každý týždeň fotí Boris Németh.

Silný príbeh Dorotky z východného Slovenska, ktorá sa vplyvom vlastných životných rozhodnutí konfrontuje s realitou v najzápadnejšom kúte Čiech. Plná odhodlania a naivných dievčenských predstáv o novom živote nastupuje ako šička do malej továrne na česko-nemeckom pohraničí, v meste Aš. Sem sa zbiehajú z oboch strán ľudia, ktorí niečo hľadajú. Dievčatá, ktoré prichádzajú robiť šičky do továrne si chcú zabezpečiť dôstojný život a relatívne majetní Nemci lacnú zábavu. Všetko sa to mieša v akomsi Babylone jazykov a hodnôt, v ktorom sa búrajú prirodzené ľudské zábrany.

Je to jej prvá spolupráca pre film. Vokály k piesni Kde sa slzy berú robil Juraj Benetin z kapely Korben Dallas.