V poslednom čase sa veľa hovorí o buste. Ale mňa by zaujímalo, čo na to hovorí tá busta.

Leto je plné nádherných paradoxov. Robím si z nich vždy takú svoju letnú zbierku. Ako keď sa zbierajú kamienky na pláži. Tu je zopár kúskov.

Sú rôzne kolobehy, niektoré má na starosti príroda a niektoré sme si vymysleli my sami, odkukávajúc od nej. Ale teraz sa zdá, akoby príroda začala odkukávať od nás.

Nikdy som si neuvedomil, že ako príslušník slovenského národa mám v živote o jednu dilemu menej oproti iným príslušníkom iných národov, a to, kam pôjdem na dovolenku.

Pravda je dnes vzácna esencia. Ako tie maličké častice, z ktorých sa vraj skladá svet. Tuším sa im hovorí bozóny. Sú aj nie sú. Sú nami, sme nimi... tak je to, myslím, aj s pravdou.

Je veľa drobných radostí, ktoré sa človek silou-mocou snaží uchovať, hoci mu ich vývoj neúprosne berie. Minule sa mi pokazil dáždnik a ja som si ho chcel dať opraviť.

Pojmy sú dôležité a je dobré si ich neustále spresňovať alebo ich významy posúvať, ako sa vyvíjajú v čase. Ja tu mám drobný návrh na úpravu osnov, keď počúvam, ako každý obhajuje právo na vlastný názor, ale za myslenie bojuje len málokto.

Čítam si akurát zbierku mestských príbehov z jedného nášho mestečka, nebudem hovoriť ktorého, ale rastie tam okolo veľa topoľov. Príbehy sú veselé i smutné, sto rokov staré a je zaujímavé uvedomiť si, čo majú spoločné...

Leto má veľa tvárí, okrem tej dovolenkovej aj tú kuchynskú, kde sa zavára, kde sa robí lekvár, kde sa krája cuketa, buble kečup... recept je kľúč a každý má svoj. Lebo iný jesť nebude, ani keby čo bolo... Ibaže by už nič nebolo... Keď ide cez žalúdok láska, možno aj národné zmierenie.

Leto je veselé, tak sa to všeobecne hovorí, ale skutoční znalci leta to, myslím, vidia trochu inak. Snažím sa ich pozorne počúvať a v mnohom im dávam za pravdu. Krása prináša aj smútok a človek by sa mu nemal brániť. Je potrebnou ingredienciou k nášmu oddychu.