V poslednom čase sa veľa hovorí o buste. Ale mňa by zaujímalo, čo na to hovorí tá busta.

Bol som cez Veľkú noc na túlačkách a získal som cenné právne rady, ktoré ma inšpirovali a odkryli mi úplné nové zákutia odboru práva aj reality ako takej.

Neviem, či je to možné a či by sa to malo robiť, ale zamyslel som sa nad zálievkou na hlávkový šalát. A tiež nad tým, čo je to vďačnosť. Koľko vydrží spontánne a koľko organizovane.

Leto je plné nádherných paradoxov. Robím si z nich vždy takú svoju letnú zbierku. Ako keď sa zbierajú kamienky na pláži. Tu je zopár kúskov.

Je dôležité o veciach diskutovať. Ale zase z odstupu. Načo sa púšťať do hĺbky. Svet predsa zaujíma originalita riešení, nie nuda nejakej istoty.

Pravda je dnes vzácna esencia. Ako tie maličké častice, z ktorých sa vraj skladá svet. Tuším sa im hovorí bozóny. Sú aj nie sú. Sú nami, sme nimi... tak je to, myslím, aj s pravdou.

Je veľa drobných radostí, ktoré sa človek silou-mocou snaží uchovať, hoci mu ich vývoj neúprosne berie. Minule sa mi pokazil dáždnik a ja som si ho chcel dať opraviť.

Pojmy sú dôležité a je dobré si ich neustále spresňovať alebo ich významy posúvať, ako sa vyvíjajú v čase. Ja tu mám drobný návrh na úpravu osnov, keď počúvam, ako každý obhajuje právo na vlastný názor, ale za myslenie bojuje len málokto.

Prichádza jar, človek to pozná z rôznych vecí. Niektoré sú ale podivnejšie ako iné. Ja mám jednu, na ktorú sa každú jar teším, že ju zase budem mať možnosť pozorovať a že možno konečne tento rok pochopím tú tichú záhadu.

Nie je to veľmi populárne, priznávať sa k tomu, ale ja naozaj neviem, čo sa opýtať umelej inteligencie. Mnohí známi sa jej dennodenne pýtajú, no ja som stále akosi v rozpakoch a kladiem si otázku, že akú otázku jej položiť, aby som sa tiež niečo spýtal.