Predvčerom som ľavým uchom počúval debatu kdesi v reštaurácii. Pravým som nepočúval nič, oddychoval som.

Tak sme sa dostali do situácie, keď ľudia, ktorí vedú u nás kultúru, verejne deklarujú, že nevedia, kam nás kultúra vedie.

Jar masívne prichádza, usadil som sa teda súc skrúšenej mysli na záhrade, že si trochu počítam z klasickej literatúry a tým ujdem svetu.

Neviem, či je to možné a či by sa to malo robiť, ale zamyslel som sa nad zálievkou na hlávkový šalát. A tiež nad tým, čo je to vďačnosť. Koľko vydrží spontánne a koľko organizovane.

Bol som cez Veľkú noc na túlačkách a získal som cenné právne rady, ktoré ma inšpirovali a odkryli mi úplné nové zákutia odboru práva aj reality ako takej.

Je dôležité o veciach diskutovať. Ale zase z odstupu. Načo sa púšťať do hĺbky. Svet predsa zaujíma originalita riešení, nie nuda nejakej istoty.

Pamätáte na film Postřižiny? Ako tam nastala doba skracování. Stále trvá a všetko sa skracuje a zmenšuje, akurát som sa zamyslel, že čo my robíme s tými vzdialenosťami, ktoré ušetríme.

Už dlhšie pozorujem suseda vedľa v záhrade. Veď je to naša národná tradícia pozorovať susedov. Človek to robí hlavne preto, aby mal potom o čom debatovať so ženou.

Rád si čítam nápisy na múroch, vo vlakoch, na verejných wc. Niekedy sú vulgárne a o ničom. Ale niekedy je to skutočná esencia doby či témy, ktorú niekto geniálne vystihol.

Minule sme s priateľmi debatovali, že ako to dnes je – človek sa ráno prebudí vždy do úplne inej reality. Tá sa celý deň potom „ustabilňuje“ (neviem, či je také slovo, ale asi už áno), aby ju na druhý deň nahradila úplne iná realita.