Začal sa ten najokázalejší čas v roku, keď sa ľudia súkajú do zložitých a veľkolepo pôsobiacich šiat a vydajú sa na spoločné miesto, kde si spolu vypijú a zatancujú. Popritom sa idú najesť k stolom, ktoré poznáme pod názvom švédske.

Dnes je už samozrejmosťou v každej poriadnej kaviarni a pomaly, ale isto sa presadzuje aj v domácnostiach. V jeho domovine sa z neho stal rituál, ktorým sa pestuje verejná debata: štartuje sa ním deň a neskôr sa pri ňom bilancuje. Espresso.

Nechýba na žiadnom menu v každej správnej talianskej reštaurácii, ktorá podáva cestoviny. Nie je to len preto, že je na prípravu mimoriadne jednoduchá, ale aj kvôli jej sláve a mimoriadnej obľube. Nevieme sa narýchlo rozhodnúť? Voľba je jasná: cestoviny all´arrabbiata.

Ľudstvo ju miluje odvtedy, čo vymyslelo chlieb. Už keď zacítime jej vôňu, ten povestný sladkastý závan – ideálne niekde v prírode pri otvorenom ohni –, rozšíria sa nám nozdry, akoby sme sa spojili s niečím starodávnym v nás. Obyčajná hrianka.

Nesmie chýbať na žiadnom talianskom sviatočnom stole – či už ide o Vianoce, alebo Nový rok. Snehom zasypaný vysoký klobúk, ktorý sa čnie do výšky ako alpský končiar. V ústach sa potom rozplýva ako obláčik. Osemhranný taliansky zázrak – pandoro.

Na prvý pohľad pripomínajú zvláštne nafúknuté pingpongové loptičky. V skutočnosti sú to však syrové pagáče, len sa správajú nanajvýš podozrivo. Sú nezvyčajne úhľadné, mäkké, akoby gumené. A vôbec sa nedrobia. No najmä miznú zo stola závratnou rýchlosťou. Brazílske pão de queijo.

Je to tretie najčastejšie dochucovadlo v našich končinách. Soľ a čierne korenie na našom stole zaviedol francúzsky kráľ Slnko, no to tretie sme si zaviedli my, obyvatelia rakúsko-uhorskej monarchie. Je znakom a dominantnou chuťou našej kuchyne: mletá paprika.

Je neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Ráta nám roky, ktoré sme strávili na zemi, skrášľuje naše oslavy a významné dni. Nevesty pri jej objednávaní strácajú nervy, deťom zas svietia oči, keď im ju nesú, aby na nej sfúkli sviečky. Torta.

Iste sa to stalo už mnohým. Človek si kúpi víno, možno aj drahé. Teší sa, sľubuje si od neho pekný zážitok, možno celý večer. Zoberie otvárač, urobí to krásne lup. Víno sa naleje, ochutná sa a... chutí po korku.

Malá pahorkatina, kus nádhernej zeme, ktorá dýcha tými najkrajšími tajomstvami. Stojí na stole, oddane rozhodnutá prijať svoj osud a skončiť v ústach dychtivých stravníkov. Nôž sa zaborí a krája hrubé krajce, ktoré poputujú na tanier. Volajú ju terina.