Človeku na stole pristane tanier. Pozerá naň a nevie spustiť oči nie z hlavného jedla, ale z prílohy. Vedľa mäsa sa totiž povaľujú malé svietiace lampióniky. Oranžové balóny v tvare obrovských mandlí. Dobre vidí? Sú to zemiaky? Pommes soufflée.

Malá pahorkatina, kus nádhernej zeme, ktorá dýcha tými najkrajšími tajomstvami. Stojí na stole, oddane rozhodnutá prijať svoj osud a skončiť v ústach dychtivých stravníkov. Nôž sa zaborí a krája hrubé krajce, ktoré poputujú na tanier. Volajú ju terina.

Pre mnohých zdroj potešenia, dokonca jedlo, ktoré si pýtajú od svojich mám na privítanie, pre iných hrozná spomienka na školské jedálne a verejné stravovanie. Na tanieri leží kôpka rozmočených starých rožkov zapečených vo vajíčkovom kréme. Jedným slovom žemľovka.

Na tanieri sa lesknú úhľadne poukladané mesiačiky paradajky, popri nich nejaký ten šalát, olivy, paprika a zelená fazuľka, na vrchu oddychujú ružové kúsky konzervovaného tuniaka, varené vajíčko a pásiky sardiniek. Všetko tvorí zvláštny, secesne ladený ornament. Šalát niçoise (čítame nisoaz).

Keď sa nesú, vidno to v celej miestnosti. Ľudia dvíhajú hlavy a naťahujú krky, aby ich zazreli. Z tanierov v čašníkových rukách sa parí a v miestnosti to zašumí. Najmenej polovica z prítomných totiž začne ľutovať, že si ich neobjednali tiež. Pirohy.

U nás ich vnímame ako exotickú pochutinu – nevyhnutnú súčasť ázijských polievok, tmavozelený kabátik pestrofarebných maki v suši setoch či ako hlavnú ingredienciu obľúbeného šalátu, ktorý sa k nim podáva. No sú krajiny, kde sú dennodenne na tanieri – morské riasy.

Mnohí kuchári a gurmáni majú plné ústa sezónnosti. Pozrime sa teda po našej postati: všade naokolo len sneh a volebné bilbordy. Gastronaut začiatočník môže mať oprávnenú obavu, čo si má lokálne a sezónne položiť na tanier. Odpoveď je jednoduchá: paštrnák!

Sme primladí na to, aby sme písali nekrológy. No ešte mladší, aby sa nekrológy písali o nás. V sobotu sme si s Martinom písali, že si v nedeľu zavoláme. V nedeľu už nebral mobil.

Biela, lesklá a mäkká. Máme pocit, že dýcha. Voľká si na tanieri a čaká na svoju spoločnosť v podobe omáčky, kapusty či mäsa. Privlastňujú si ju všetky národy Rakúsko-uhorskej monarchie. Česi ju považujú pomaly za národný symbol. Knedľa.

Vyzerá to trochu čudne. Biele akoby pootvorené ústočká z kysnutého cesta, pripraveného nad parou, naplnené rôznymi ingredienciami – nakladanou zeleninou, trhaným bravčovým mäsom a bylinkami. To všetko úhľadne naskladané na tanieri alebo podávané len tak do ruky. Bao.