Niekde sa stala chyba, niekde sa stalo viac chýb a sme tam, kde sme. Nevieme, kde presne, samozrejme, len sa nám zdá, že to nie je šťastné, svetlé a veselé miesto plné nádeje a optimizmu, ale je to miesto tmavé, temné, beznádejné a bezvýchodiskové. Psota a zmar.

Máločo ma dokáže vytočiť viac ako také tie zbytočne pseudo-optimistické floskuly spojené s trénovaním životného štýlu a mentálneho nastavenia.

Neodvážim sa tvrdiť, že je to často, keďže do veľkej miery je to súčasť mojej práce, ale do kina chodím minimálne raz-dvakrát týždenne.

Nech je umenie čímkoľvek, osobne o ňom najradšej uvažujem ako o civilizačnom laboratóriu, kde v bezpečnom prostredí fikcie, pravdivejšej ako skutočnosť, celkom programovo oddeľujeme slobodu od zodpovednosti.

Klasická Disneyho Snehulienka, nakrútená v roku 1937, azda jeden z najslávnejších animovaných filmov vôbec, sa dočkala svojej novej, hranej verzie.

Evu nebolo možné nemilovať. Platonicky, samozrejme, ale o to náruživejšie. Alebo našu predstavu o Eve, v skutočnosti si totiž myslím, že naozaj ju poznal málokto a najlepšie sa poznala ona sama, čo sa môže javiť samozrejmým, ale samozrejmé to nie je.

Veriť v to najlepšie, ale pripravovať sa na to najhoršie. Alebo tak nejako. V praxi by to asi malo znamenať, že by som si mal pomaly začať vybavovať zbrojný pas. Nemám ho, ani som po ňom nikdy netúžil, ale ak by bolo najhoršie, asi by bolo dobré ho mať, tak by som mal začať konať.

Svetlo na konci tunela je čoraz bližšie, a keďže ide v zásade o optimistickú floskulu, nebude to dnes o veľkom svete, kde už ho zahliadnuť nedokážem.

Bol to iný Veľkonočný pondelok, smutnejší, samozrejme, ale aj metafyzickejší. Nemá sa v tom vraj hľadať žiadna symbolika, ale ide to ťažko, predsa len, keď umrie pápež, nikdy to nie je len tak.

Ujo Reagan, na mier negáň! Alebo tak nejako to bolo, na ostatné verše tej básničky si nepamätám, už to bude plus-mínus štyridsať rokov, takže ďaleká minulosť.