Na úvod budem trochu osobný. Martu Šimečkovú poznám už celé roky. Píšem to preto, aby ste to vedeli.

V kinách je nová dánska komédia o hľadaní vlastnej identity a ukradnutého balíka peňazí. Presne ako predseda: aj on zápasí s tým, kým vlastne je – sociálny demokrat či konzervatívec? Snáď aspoň tuší, kde skončili peniaze.

Rezort ich mal nakúpiť päť za 430.000 eur, pričom podľa strany sa dajú stroje kúpiť za približne 240.000 eur.

Viackrát v nedávnej minulosti som aj tu na našich stránkach nabádal k opatrnosti pri používaní slova „fašizmus“ či k tomu, aby sme ho používali presne a zrozumiteľne, to jest: radšej úsporne a s vysvetlením. Občas som tým vzbudil rozpaky, ba (minimálne raz) aj podráždenie. Načo vraj mudrovať o niečom, čo je jasné?

Je vcelku prirodzené, že ľudia sa zo začiatku boja nových vecí. Menej zrozumiteľné je, keď sa boja starých vecí, ktoré sú evidentne užitočné. Ale aj to je nejakým spôsobom prirodzené, inak by sa tento strach v takej vysokej miere nevyskytoval. Prečo sa bojíme dobrých vecí a čo sa s tým dá robiť?

Slovensko sa dá popisovať varovnými európskymi rebríčkami, neľudskosťou voči Ukrajine, stavom nemocníc či zákonmi, ktoré oslabujú boj so zločinom. Ale dá sa popísať aj umením. Stalo sa to teraz dvoma hrami, a bolo to mrazivé.

Na otázku, či dal Teheránu termín na uzavretie dohody o jeho jadrovom programe, Trump odpovedal, že áno.

Prečo je predseda hnutia Slovensko v podstate najlepší Ficov spojenec? Prečo sa na neho predseda Smeru môže vždy spoľahnúť? A prečo by opozičné strany mali konečne verejne odmietnuť spoluprácu s ním a prestať sa báť to povedať?

Starosta Milána Giuseppe Sala v utorok povedal, že agenti ICE v Taliansku „nie sú vítaní“.

Po maďarských parlamentných voľbách z 12. apríla si Európania a celkovo demokrati všade zhlboka vydýchli. Mali právo na úľavu.