Bolo to v lete začiatkom 80. rokov, túlali sme sa s mojou budúcou ženou Martou po slovenských horách s jedným cieľom – po ceste domov sa zastaviť u Bútorovcov na chalupe v Hodruši Hámroch. Už sme sa s Martinom a Zorkou poznali, ale Martin je odo mňa ešte stále o 13 rokov starší a mal som vtedy trochu ostych pred ľuďmi, ktorí už toho zažili oveľa viac ako ja.

Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

Ako postupne odchádzajú naši kamaráti z Občianskeho fóra, vyjavujú sa mi v pamäti o to väčšmi moji českí kamaráti – literárni vedci. Menovite Vladimír Macura a Daniela Hodrová.

PLAN.ART pre vás opäť pripravil víkendový TO DO list.

Okupácia Československa v auguste 1968 definitívne pochovala mýtus o oslobodení Československa v roku 1945. Československo nebolo v rokoch 1945 – 1989 oslobodenou, ale dobytou krajinou.

Verejnosť proti násiliu bola kľúčovou politickou silou Novembra 89 na Slovensku. Martin Bútora bol jedným z kľúčových ľudí Verejnosti proti násiliu. Mnohí z členov VPN sa neskôr ideám Novembra spreneverili, často brutálnym spôsom. Martin Bútora nikdy. V týchto dňoch sa dožíva osemdesiatich rokov.

V týchto dňoch si pripomíname výročie Nežnej revolúcie. Na námestiach sme si vybojovali slobodu, časti ktorej sa dnes dobrovoľne vzdávame, pretože koketujeme s neslobodnými režimami. Za 35 rokov sme mnohé boje vyhrali a mnohé aj prehrali.

Bojíme sa straty eurofondov? A čo náš právny štát a sloboda? Pri vstupe do EÚ sme sa zaviazali dodržiavať isté pravidlá. Ak ich hodíme cez palubu, môžeme naozaj prísť aj o tie peniaze. A to už je dôvod na obavy umocnený na druhú.

Slovensko už od jeho vzniku ovládajú klamstvá. Dnes viac ako kedykoľvek predtým. Politici využívajú lož ako pracovnú metódu. Aby toho nebolo málo, čelíme aj hybridnej vojne, ktorá ohrozuje našu bezpečnosť. Čo sa s tým dá urobiť?

Redukcia jednotlivca na položku, odstránenie prejavov individuality, a najmä maximálne potlačenie slobody – to boli ciele štátu v období tzv. normalizácie. Ako to prežívali tí, ktorí útlak zažili na vlastnej koži? A ako to porovnávajú s dneškom?