Na psychiatrickej ambulancii som neraz diskutoval s ľuďmi, ktorých k psychiatrovi priviedla obava z nedostatočnosti vlastnej pamäti, z neschopnosti sústrediť sa, z únavy mysle a zo slabej výkonnosti.

Jednou zo základných funkcií ega je testovanie reality, čo znamená schopnosť rozlišovať medzi vnútorným a vonkajším svetom a udržiavať kontakt so skutočnosťou takou, akou je. Ego sa realite aj adaptívne prispôsobuje alebo ju aktívne pretvára a mení. V politickom kontexte nadobúda toto pretváranie špecifické rozmery a možnosti, v ktorých sa môže stratiť ochota prispievať k pohodliu občanov a verejnému dobru. Pri nedostatočnej kontrole moci potenciálne rastie ohýbanie reality podľa vlastných potrieb, predstáv a prianí. Z hodnôt sa tak stávajú nástroje, z jazyka maska a z demokracie politický priestor vykorisťovania.

Napriek občasnej únave zo súčasných úvah o tom, či môže umelá inteligencia nadobudnúť vedomie, je to otázka, ktorá ma mimoriadne zaujíma a otvára množstvo plodných problémov. Odpoveď „nie“ môže znieť príliš jednoducho a vlastne negovať komplexnosť celej záležitosti, najmä ak je prirýchla. Keby som na ňu odpovedal „neviem“ alebo „neviem si to predstaviť“, bola by to skôr zamietavá reakcia, v ktorej by sa mi do toho problému veľmi nechcelo, či už z pohodlnosti, alebo nedostatku imaginácie.

Na stránkach rôznych médií a sociálnych sietí u nás i v zahraničí sa v súčasnosti objavuje množstvo článkov, komentárov a diskusií k fínskej štúdii Ruuska et al., nedávno publikovanej v časopise Acta Paediatrica. Mnohé tieto komentáre v sebe obsahujú tvrdenia, ktoré sú prisilné, teda presahujú to, čo štúdia v skutočnosti sledovala a čo naozaj je v jej výsledkoch.

Myšlienka, že zdravie spočíva v správnej rovnováhe, patrí k najstarším koncepciám v dejinách medicíny. Aj keď súčasná neuroveda a psychiatria pracuje s komplexnými modelmi mozgu, terminológia rovnováhy prežíva už viac ako 2500 rokov – od antických štiav až po mozgové neurotransmitery.

Obava či neistota z intimity a tesného kontaktu s druhým človekom nevzniká iba z jedného bolestivého vzťahu. Jeho korene siahajú často oveľa hlbšie, do detstva, do nevyriešených vývinových etáp, v ktorých sa formovala naša schopnosť dôverovať sebe i druhým, tvoriť a udržiavať vzťahy a cítiť sa v nich bezpečne.

Túžba je to, čo robí človeka človekom, čo nielen zdobí ľudský život, ale z istého pohľadu je aj jeho energetickým zdrojom. Je to vnútorný oheň, ktorý nás robí živými, ak nás pravda nespaľuje. Môže sa totiž stať aj príčinou utrpenia, najmä ak prerastie do nutkania, ktoré nás ovládne.

Prosím, neberte tento text ako novo spustenú ofenzívu. Skôr je to niečo ako moje vlastné vyrovnanie sa s úlohou katolicizmu a kresťanského konzervativizmu v politike.

Vyšetroval som muža, ktorý pre pracovné nasadenie, ktoré vo svojej situácii považoval za objektívne potrebné, nechcel spávať so svojou ženou. Necítil na to dostatočné sexuálne vzrušenie. Hovoril som so ženou, ktorá pracovala toľko, že ju to už nielen vôbec netešilo, ale to u nej viedlo k závažným úzkostným symptómom. Napriek tomu nebola schopná prestať s činnosťou, ktorú už neovládala ona, ale ktorou bola úplne ovládaná. Sú ľudia, a nie je ich málo, ktorí potrebujú prácu podobne ako iní hazardné hry, len takmer nikto z ich okolia to nevníma ako niečo vážne, pretože ich námaha je často veľmi prospešná pre spoločnosť. Ich najbližší však vedia, že sa v nich usadilo pudenie k činnosti, ktoré nikdy neutícha.

Prečo sa tešíme z dobrého jedla, vyhľadávame blízkosť iných ľudí či pociťujeme úzkosť na mieste, kde nám predtým niekto ublížil? V pozadí nášho prežívania príjemnosti a nepríjemnosti stojí súhra apetitívnych a averzívnych mechanizmov. Tie tvoria základ regulácie života naprieč živočíšnou ríšou a podmieňujú podstatnú časť nášho prežívania, teda to, čo sa nám páči a čo nie.