Nepísaná dohoda po hanebnom atentáte, že všetci máme teraz viac vážiť slová, aby sa ďalej neživila nenávisť, vyzerá na prvý pohľad rozumne. Ale je takou? Je to naozaj spoločná snaha o upokojenie?

Po nenávisti prichádza spravidla na radu pomsta. Myšlienková, slovná alebo skutočná. Jej viditeľnou obeťou sa stal naposledy predseda vlády Robert Fico, menej viditeľnou celá slovenská spoločnosť omámená relativizáciou pravdy, dezinfoscénou a populistickou politikou.

Piatok bol zlý deň. Odišiel Marcel Nemec, pán Navaľnyj sa stal ďalšou obeťou Putinovho režimu a páni Fico a Pellegrini znovu bohapustro klamali o pani prezidentke. Ale večer sa stalo aj niečo pekné.

Slovensko žije tým, že sa schválila beztrestnosť pre mnohých ľudí, ktorí priamo pripravovali zákon o beztrestnosti, čo sa stane málokedy v histórii. Ale Slovensko žije aj inými vecami a jednou z nich je film Vojna policajtov, ktorý bude možno jedným z najúspešnejších slovenských filmov v posledných rokoch. Jeho dej sa formálne týka 90. rokov na Slovensku, teda toho obdobia, keď tu zavládol mečiarizmus, mafiánske praktiky, vraždy a podobne. Pod lampou sme privítali dvoch hostí: producenta a režiséra filmu Ruda Biermanna a hlavnú postavu filmu Alexandra Bártu.

Vrátia sa deväťdesiate roky so svojím chaosom a násilím? Čo môže urobiť slušný človek, ak sa politika opäť prepojí s organizovaným zločinom? Ako to všetko súvisí s kultúrou? O tomto dnes píšeme a hovoríme. O tomto musíme hovoriť.

Popredný divadelný režisér Roman Polák reaguje na kroky novej moci voči médiám. Jeho vyjadrenie uverejňujeme v plnom znení.

„Pôvodne sme vám mali zahrať strašný príbeh Othella, ale predstavenie musíme zrušiť – umrela nám totiž divadelná vášeň.“ Tak nejako sa začalo predstavenie Bábkového divadla Žilina Othello, škrtič benátsky. Hralo sa na námestí v jedno slnečné nedeľné popoludnie. V

Prinášame vám vyhlásenie slovenských osobností v plnom zneni.

Viac ako sedemdesiat osobností vyjadrilo podporu Slovenskej akadémii vied a podpísalo výzvu ministerke školstva. Žiadajú od nej, aby vedcov nezneužívala ako rukojemníkov.

Petr Stančík je vypravěč rabelaisovského typu a také Gargantuu trochu připomíná. Jeho romány Pérák, Mlýn na mumie a Andělí vejce patří k tomu nejčtivějšímu, nejchytřejšímu a nejzábavnějšímu, co v české próze v posledních letech vyšlo.