Minule som písala o tom, ako mnohí často reagujeme na prvú signálnu – emotívne až pudovo, rýchlo, bez rozmyslu – a že to nepovažujem za šťastné. Dnes na to nadviažem s témou, ako sa veci robia len tak naoko, pro forma, a ako tomu často ešte aj tlieskame.

V prvom rade sa ospravedlňujem za chýbajúci komentár minulý týždeň. Našla si ma nejaká hnusoba a prinútila na niekoľko dní úplne vypnúť. Niekedy to však nie je na škodu. V každom prípade vám dlžím komentár aspoň k niekoľkým najnovším horúcim témam – zmestili sa mi dve a obe sa týkajú covidu.

Prešiel ďalší týždeň, užili sme si voľno aj pekné počasie, ale nevyhli sme sa, ako inak, ani politike.

Ďalší týždeň v politike priniesol ďalšieho ministra. Ďalší minister priniesol ďalšie prekvapenia. Kto je nový minister Samuel Migaľ?

Dnes to bude o ústavných súdoch a Trumpovi s Putinom v jednom šíku.

Politik sa modlí: „Pane Bože, prosím ťa, pomôž mi, ja chcem byť ministrom.“ Pán Boh hovorí: „Dobre, synak, ako chceš.“ A urobil z neho bonsaj.

Prezident Peter Pellegrini sa navonok pochlapil a po zákone o doživotnej rente pre generálneho prokurátora predsa len vetoval aj zákon o covidovej amnestii. Poďme sa na tieto dve prezidentské vetá pozrieť bližšie.

Minulý týždeň som svoj komentár skončila slovami, že podľa mnohých majú a môžu opoziční politici robiť ešte oveľa viac, ako robia. Otázkou stále zostáva, čo by to malo byť. Pozrime sa na jeden aktuálny príklad.

Marine Le Pen, líderka francúzskej krajnej pravice, sa nebude môcť najbližších päť rokov uchádzať o verejné funkcie. Tak rozhodol súd. Prečo?

Dúfam, že ste si sviatky užili a poriadne si oddýchli. Už sme to potrebovali všetci. Počas sviatkov nás, žiaľ, opustila významná osobnosť aj pre nás neveriacich – pápež František. Nech odpočíva v pokoji. Bude v tomto čím ďalej, tým viac rozdelenom svete veľmi chýbať.