Udalosti posledných siedmich dní komentuje Tomáš Zálešák.

Dnes o čínskej neutralite, Trumpovej štátnickej múdrosti a slovenskej pracovitej koalícii.

Bojisko, diplomacia, kontroverzné kroky a vyhlásenia: situácia sa mení každým okamihom

Vo štvrtok, 24. apríla som sa cez zoom zúčastnil medzinárodnej konferencie „Národné stratégie pre ekonomický rozvoj v globálnom prostredí“ za medzinárodnú mimovládnu organizáciu Karpatská platforma.

Je to starý a úctyhodný, no aj nenávidený symbol. V každom prípade nie náhodou opäť vyvstáva na mysli v našej nepokojnej dobe, plnej obáv z budúcnosti, rozhorčených protestov, duchovných zmätkov a revolučných predpovedí.

Tie rokovania o ukrajinskom prímerí a vôbec celá medzinárodná situácia vyzerajú poriadne zamotané. To môže potvrdzovať poučky „realistickej“ školy medzinárodných vzťahov. Vidíme však aj pokušenia uniknúť do vyložene nerealistických predstáv.

Častokrát a mnohí z nás sa pri sledovaní správania Trumpovej administratívy utiekajú k nádeji, že napáchané prechmaty je možné rýchlo korigovať, pokiaľ tí, čo ich robia, prezrú svoj omyl a rázne zmenia kurz.

Ach, kde sú tie časy, keď som kedysi v prvej dekáde nášho storočia písal na týchto stránkach o ľudskom sklone k sebadeštrukcii, prejavujúcej sa o. i. v kolektívnych sektárskych samovraždách a vo väčšom meradle v katastrofe totalitných experimentov 20. storočia!

Musíme byť opatrní. Metafory a analógie sú riskantné, ak ich berieme otrocky doslovne. Vtedy môžu zavádzať a prestávajú byť zdrojom poučenia. Ak ich však chápeme správne, môžu pomôcť pri zmysluplných úvahách.

V „zázračnom“ roku 1989 to vyzeralo ako krok do lepšej budúcnosti aj ako návrat k osvedčenému. Jedno aj druhé; vlastne sme to ani príliš nerozoznávali. No nech už sme to všetko chápali akokoľvek, smer sa zdal byť jasný. Zdalo sa, že o ňom panuje konsenzus, aspoň pokiaľ išlo o základné princípy.