Baracoa je najstaršie mesto na Kube a až do 60. rokov žilo odrezané od celého ostrova, pretože tam neviedla cesta cez horské sedlo. Tú dal vybudovať až Fidel a krásny priechod cez hory, ktorý tak vznikol, je naozaj pastvou pre oči. Dovtedy sa do Baracoy dalo dostať iba po mori a tú izolovanú existenciu v meste dodnes cítiť. Ľudia sú tu uzavretejší, ani návštevníci ich nezaujímajú. To, ako jedno im to bolo, som si nafilmovala aj vo fajnovej zmrzlinárni. Ešte väčšiu ľahostajnosť sme mohli nakrútiť v ľudovej zmrzlinárni.

Za divočinou netreba v Ekvádore chodiť ďaleko. Je to malá krajina a všetko je blízko. Ja som si odskočila do Amazonského pralesa v rezervácii Yasuni. Ekvádor patrí medzi 17 biologicky najrozmanitejších krajín sveta. Doba ľadová tu nezničila niektoré rastliny a mikroorganizmy, ktoré majú pre svet veľkú hodnotu. Práve s týmto bohatstvom vedia narábať aj šamani kmeňa Waorani. Tí sa s civilizáciou dostali do styku ako posledný kmeň až v roku 1950, keď sa jedno dievčatko z pralesa dostalo do civilizácie a opísalo, ako žijú. Ešte aj ostatné indiánske kmene uznávajú ich bojové taktiky.

Dostala som pozvanie sprevádzať ekvádorských reprezentantov na svetový festival salsy v kolumbijskom meste Cali. Pre nás „salserov“ je to niečo ako zázrak. Už v autobuse cestou z Quita do Cali bola kopa zábavy s podarenými mladučkými tanečnicami a ich dobre stavanými tanečnými partnermi. Baby, čo tancujú salsu, musia byť malé, ľahké a svižné, aby sa dali dobre vyhadzovať do vzduchu, a chlapi by nemali byť žiadni zelenáči, aby tie svoje krásky vedeli nielen vyhodiť, ale aj chytiť. Všetci v autobuse mali nohy neprestajne v tanečnom pohybe, ešte aj keď sedeli.

Viem, že na Slovensku máte zimu-nezimu a niektorých z vás to hnevá. Sneh však nie je vždy podstatný – viete, ako som prežila svoje kolumbijské Vianoce? Boli horúce, odohrávali sa v autobuse, ale boli bez stresu. Ak sa chce niekto inšpirovať na budúci rok – lebo, čo ak vám bude ešte teplejšie? – , nech sa páči.

Je dosť ľudí, ktorí nosia túlavé topánky. A je medzi nimi aj čoraz viac žien. Križujú zemeguľu, navštevujú krajiny vo všetkých jej kútoch. Potom sa niekde usadia a budujú si tam domov. Začas pobudnú, opäť sa pohnú ďalej. Čo hľadajú?

Pristála som vo výške 2 800 metrov v nočnom Quite, hlavnom meste Ekvádoru, a predstavujem si, že stojím len pár sto metrov nad Gerlachom. Pohľadmi stále strážim fascinujúce sopky s indiánskymi menami Rucu a Guagua Pichincha. Oddychujú nad ekvádorskou metropolou, ale môžu sa prebrať a pekne nám podkúriť. Vzrušene odhaľujem tento poklad na rovníku, ale vždy musím najprv odomknúť osem zámkov na dverách. Necítim sa ohrozená, ale moja domáca vie o našej štvrti určite viac, a tak postupne zlepšujem časový rekord zamykania. Obzrela som si ten rovník a odfotila sa ako všetci – jedna noha na severnej pologuli a druhá na južnej.