„Do Havany?” kričí na mňa šofér, ako keby roh ulíc Boyeros a Tulipán, na ktorom stojím, nepatril do mesta, v ktorom som sa narodila a v ktorom žijem. Odpovedám prstom namiereným doľava a dodávam: „Áno, idem do Fraternity,” pretože chcem vykonať svoju každodennú púť do parku k stromu Ceiba. (V strede parku je strom Ceiba, zasadený v roku 1928, ktorý je symbolom panamerického priateľstva – pozn. prekl.). Pod tento strom prezident Machado údajne zakopal „vyhlásenie”, ktoré nás odsudzuje na večné národné nešťastie.

V aktuálnom vydaní .týždňa, ktoré je v predaji od pondelka, 2. decembra, si môžete okrem iného prečítať:

Bola u nás na návšteve v redakcii Yoani Sánchez. Drobná Kubánka s dlhokánskymi vlasmi, miernym pohľadom a vnútornou silou, ktorá z nej priam žiarila.

Celý rozhovor si môžete prečítať v aktuálnom vydaní časopisu .týždeň. Za spoluprácu ďakujeme Človeku v ohrození.

Nikto nevie, ako to dostal do našej krajiny, kde vládne paranoia a na hraniciach máme toľko kontrol a obmedzení, ale Miguel to dokázal a má drone (diaľkovo ovládané lietadlo, pozn. prekl.). Je maličké ako detská hračka a s kamerou. Vo svojom voľnom čase ho tento štyridsaťčosi ročný Havančan využíva na objavovanie a sledovanie striech a terás svojich susedov. Je také maličké, že ho takmer nevidieť. Pritom prelieta ponad domy a to, čo fotografuje a nahráva, posiela na obrazovku svojho hrdého majiteľa.

Rozmýšľam, čo asi cíti hmyz chytený do pavučiny, keď sa k nemu približuje predátor, ktorý ho chytil do pasce. Na čo myslí, keď nadídu sekundy, v ktorých očakáva obeť útok a vie, že po ňom zahynie?

Som v tom istom parku, kde som sa pred tridsiatimi rokmi naháňala a hrala so svojou sestrou. Dve dievčatá robia piruety a ja mám pocit déjà vu. Niečo mu však chýba, niečo je inak. Fontána so zvukmi dažďa, dopadajúceho na mramor, tu už nie je. Až na niekoľko vzácnych výnimiek sa podobná panoráma opakuje na každom havanskom námestí. Je to núdza, nedbalosť alebo vedomá politika mesta? Nikto nevie, ale v posledných dekádach prišla Havana o prítomnosť vlhkosti fontán.

Ricardo vychoval svoje dve dcéry sám. Raz ráno, bolo to v auguste, sa zobudil a zistil, že jeho žena je preč. Neskôr zistil, že ju chytili na rozbúrenom mori, mesiace držali na námornej základni v Guantanáme, potom sa dostala do USA. Mladšia dcéra vtedy ešte spávala v postieľke, staršia sa učila písať. Boli to pre nich ťažké časy. Ricardova svokra bola agresívna a nerešpektovala otca svojich vnučiek. „Dievčatá potrebujú matku,“ kričala nahnevane vždy, keď ho videla. Nemal to ľahké ani v dedine, kde žil.

Balíš si ráno svoju tašku, chystáš sa vyraziť do školy a z kuchyne počuješ, ako ťa opäť sekíruje tvoja matka: „Hlavne sa do ničoho nepleť, všetko ti môže neskôr narobiť kopu starostí,“ kričí z kuchyne. Tak si vyrazil na rannú schôdzu do školy, uzavretý sám do seba, aby si nikto nič nevšimol. Zazvonil zvonček, vstúpil si do triedy, kde sa začínala hodina dejepisu a dejepisárka zase raz ponúkala manichejskú verziu minulosti. Vedel si, že to nebolo tak, ako tvrdila učiteľka, pretože si tie dejiny poznal z kníh svojho starého otca. Ale zostal si ticho, aby si nemal problémy.

Kričia na seba z balkóna na balkón a ja si v prvom momente myslím, že sa hádajú. Nie je to tak. Pani z domu na rohu oznamuje svojej susedke, že v obchode na rohu ulíc Boyeros a Tulipán sa objavilo lepidlo cola loca. Majú doširoka otvorené oči a živo diskutujú. „To lepidlo nebolo, už ani nepamätám... Nikde ho nemali!“ Usmievam sa, ale oči mi padnú na špičku mojej topánky, ktorá už tiež nevyhnutne potrebuje trošku sekundového lepidla, o ktorom susedky tak nadšene hovoria, ako keby to bolo hovädzie na prídelovú knižku. Keby som prišla včas a odniesla si ešte nejakú tubu tej zázračnej substancie, mohla by som si prilepiť aj vypadávajúci kláves na počítači a zvonček na dverách, ktorý už takmer nie je počuť.