Desiatky rokov tvoril na okraji. Predal dedičstvo, aby mohol pokračovať. Zomrel, lebo už nevládal. O Blahovi Uhlárovi a slobodnej kultúre hovoria Lucia Piussi a Peter Zajac.

Dobrý deň, smrť Blaha Uhlára pred nás znovu postavila otázku, kto sme a aké je Slovensko. Prečo sú tu talentovaní ľudia tak často na okraji? Prečo kvalitu tak často vytláča priemer? A ako to súvisí so slobodou? O tom je obálková téma .týždňa, vrátane veľkého rozhovoru s Luciou Piussi, ktorá bola pri vzniku divadla Stoka, a s Petrom Zajacom, ktorý videl všetky ich predstavenia od začiatku 90. rokov. Želám vám dobré letné čítanie.

Kultúra je v súčasnosti postavená pred neľahkú úlohu – brániť seba, svoju slobodu a nezávislosť. Presne o to sa snažil aj Blaho Uhlár, režisér a dramatik, ktorý založil divadlo Stoka. Aký je jeho odkaz kultúre a ako by sme mali vnímať jej slobodu?

Pred niekoľkými týždňami som písal Lucii Piussi, že Blaha Uhlára nepoznám. Prekvapilo ju to, a prekvapilo to aj mňa. Ale stalo sa.

Akú rolu zohráva v dejinách Slovenska slovanstvo? Je jeho historicky určujúcim rámcom? Patrí Slovensko na Západ, na Východ, alebo je mostom medzi Západom a Východom?

Pri odchode z prezidentskej funkcie sa dočkala Zuzana Čaputová mnohých zahraničných aj domácich holdov. To polročné turné si užívala.

„Hrdinu“ svojho rozprávania prirovnávam k potkaniarovi. Stará nemecká povesť z 13. storočia hovorí o mužovi, ktorý dokázal viesť fascinovaný dav rovno k vlastnej skaze. Dejiny sú pretkané rôznymi verziami potkaniarov. Aj slovenské. A tie po novembri 1989 mali tiež svojho prvého potkaniara.

Takto sa vyjadril na margo zatvorených kín, divadiel a galérií náš hlavný hygienik Ján Mikas: „Viera je ústavné právo každého z nás, nedával by som ju na rovnakú úroveň ako zábavu.“

Neviem, či sa tešíte, že som späť. Tým, ktorí by boli radšej, keby som prestal písať, odporúčam – nečítajte.

Naša civilizačná viera, že máme všetko pod kontrolou, sa koronavirózou rozplynula vo vzduchu. Sú veci, ktoré o koronavíruse vieme, a dodnes sú také, ktoré nevieme.