Dlho som nevedel, ako vnímať fakt, že mnohí Maďari v sebe nanovo objavujú svoj nevyjasnený ázijský pôvod. Predsa tu vedľa nás povstala z neeurópskeho jazyka do kníh zbláznená vysoká európska kultúra, no teraz sa tu stavajú miestne tabule v runovom písme, ľudové masy na festivaloch holdujú kultu „hunských“ alebo „turanských“ stepných jazdcov, a predseda vlády Viktor Orbán vyhlasuje: „Je mimoriadne dôležité pochopiť, ako fungujú systémy v Číne, Singapure, Turecku a Rusku. Liberálna demokracia je v koncoch.

Prečítal som si správu o tom, ako v japonskom meste Rikuzentakata idú zachraňovať dvadsaťsedem metrovú borovicu – ako symbol nádeje. Potom som si pripomenul slovenský holorub – ako ilustračný symbol beznádeje.

V ostatných dvoch týždňoch som prečítal niekoľko zaujímavých kníh o histórii viacerých slovenských obcí i miest. Čítanie som zavŕšil peknou reportážou kolegov Stratené Slovensko (.týždeň č. 27 / 2012). Teraz sa pokúsim o reflexiu užitočných prechádzok písaným slovom, sústredenými na dávnejšiu slovenskú históriu, v zrkadle súčasnosti.

V mestskom drôtovom rozhlase to zapraskalo a ozval sa smútočný pochod. Zaraz bolo zrejmé, že hlásateľ ide oznámiť smrť niekoho z obyvateliek či obyvateľov nášho ani nie sedemtisícového mestečka.

To, čo sa dialo posledný rok v Lesoch SR, začína pripomínať rozprávku, v ktorej zlo bolo porazené a dobro zvíťazilo.

Dňa 17. júla 2014 bol v oblasti ozbrojených zrážok na východe Ukrajiny zostrelený Boeing 777 leteckej spoločnosti Malaysia Airlines, let MH-17 z Amsterdamu do Kuala Lumpuru.

Starobylé komunity kresťanov v Sýrii dnes čelia existenčnej hrozbe zo strany Islamského štátu a ďalších islamistov. Napriek tomu sa odmietajú pasívne poddať osudu. Potrebujú však našu pomoc.

Európska hádka o kvótach pre prijímanie utečencov Slovensko akosi obchádza. Naši politici, koaliční aj opoziční, zhodne kvóty odmietajú. Chýba pritom kvalifikovaná verejná diskusia, prevláda strach z utečencov.

V starej Mezopotámii verili, že čas strávený na rybách sa nepočíta do života. Pekné. Nám sa s Milanom nezapočítal preto, lebo sme spolu v tomto živote na ryby ísť nestihli.

Kedysi to vraj v Istebnom vyzeralo ako v mesačnej krajine. Červené stromy, žiadne huby a nad obcou prach ako atómový hríb. „Nechceme, aby sa situácia zopakovala,“ hovorí evanjelická farárka Alena Ďurčíková.