Vždy som mal pocit, že v rozhovore povieme o sebe viac, než v akokoľvek úprimne napísanom texte. Zoči-voči inému človeku sme konkrétnejší, a preto aj lepšie pochopiteľní.

Biľakom sa to iba začalo, tých pamätníkov neslávne slávnych rodákov akosi povážlivo pribúda. Čo majú spoločné Ján Pješčak, Ján Čarnogurský a Štefan Harabin? Všetci sú právnici. A Zamagurie je ich rodný kraj. No iba jeden tam má pamätnú tabuľu. Teda, mal.

Keď mi 11. septembra 2001 zavolal Tomáš Zálešák, že do Dvojičiek asi práve narazilo malé výletné lietadlo, bavil som sa nad nešikovnosťou pilota. Lenže pilot trafil presne.

Milí priatelia, s mnohými vecami sa chce človek podeliť. Keď sa delí dobré, tak to znásobuje objem. Celkom ako cesto na buchty. Z malej guľôčky je zaraz hora, už len ponaťahovať, pridať lekvár, pomúčiť plech, potrieť olejom a šupnúť do rúry na dvesto stupňov.

Na mimoriadnom rokovaní Súdnej rady SR bol dnes zvolený jej nový podpredseda, hovorilo sa aj o zmenách rokovacieho poriadku a o tom, či budú jej ďalšie stretnutia v Bratislave, alebo tak, ako to mal vo zvyku bývalý predseda Štefan Harabin, zostanú na východnom Slovensku. Pýtali sme sa na názor Zuzany Wienk, ktorá sa problematikou Súdnej rady zaoberá už dlší čas.

Keď som vo štvrtok Pod lampou hovoril s ľuďmi, ktorí prebudili svedomie niektorých univerzít, mal som dvojaký pocit – bol som dotknutý solidaritou, no súčasne v rozpakoch.

Dokumentárne divadlo Natálka, ktoré poukazuje na extrémizmus, čelí kritike zo strany ĽSNS. Štefan Hríb pred rokom navštívil rodinu malej Natálky, ktorá prežila pokus o vraždu.

Náš šéfredaktor Štefan Hríb podporil vo svojom poslednom úvodníku registrované partnerstvá, ktoré by mali – podľa neho - šalamúnsky vyvážiť ústavnú definíciu manželstva. „Prosím, rozmýšľajme o tom spolu,“ napísal na záver. Je to vážna téma, ktorú my traja vidíme inak.

Milí priatelia, Malé Karpaty sú mojím domovom. V tých vinohradoch a lesoch som prežil celé detstvo. Vtedy, priznám sa, mi to aj liezlo na nervy, no dnes oceňujem všetky detaily každého dňa, ktoré som tam strávil. Pod gaštanom a lipami som sa učil písať. Písmo mám krivé, také všelijaké, presne ako korene stromov, ktoré prerastajú túto zem. Včely bzučali, muchy robili neplechu. Mravce, ako píše básnik Mikuláš Kováč – nosili kúsky slnka.

Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.