Vo vydaní .týždňa, ktoré je v predaji od pondelka 13. mája, si môžete okrem iného prečítať:

Máte už bezpečnostný projekt na ochranu osobných údajov? Netrápte sa sami! Vyhnete sa pokute až 300 000 eur! Takáto reklama, plná výkričníkov, na mňa zasvietila jedného rána, zhodou okolností práve na druhý deň po tom, čo som na vlastnej koži zažil neuveriteľnú aroganciu vedenia Úradu na ochranu osobných údajov, o ktorej som si myslel, že sa už nemôže stať.

Pred 1. májom 2004 ma bruselský European Voice požiadal o komentár pri príležitosti vtedajšieho rozšírenia EÚ o 10 krajín. V jeho závere som sa pokúsil o predpoveď budúceho vývoja.

Udalosti na Ukrajine vyvolali veľkú diskusiu dokonca aj na Slovensku, ktoré sa inak vyznačuje pomerne veľkou apatiou voči dianiu v zahraničí. Naša pozornosť sa sústredila na Ukrajinu zaslúžene. Úplne nezaslúžene však našej pozornosti unikla udalosť, ktorú sme si takmer nevšimli. Má pritom úzku súvislosť s tým, čo sa deje na Ukrajine.

Účinkovanie slovenských hokejistov na majstrovstvách sveta či olympijských hrách so sebou vždy prináša silnú emóciu.

Rok 2013 v slovenských luhoch a hájoch nepriniesol nič prevratné. Deficit štátneho rozpočtu sa nedarí znižovať, skôr naopak. Śtátny dlh rastie. Vláda zvyšuje dane, keď predtým sľúbila, že ich zvyšovať nebude. Označuje sa to honosne znejúcim pojmom fiškálna konsolidácia. Medzitým sme zaznamenali pokles Slovenska takmer vo všetkých rebríčkoch, ktoré merajú kvalitu podnikateľského prostredia. Slovensko bolo kedysi krajinou, ktorej iní závideli jej reformné úsilie. Rok 2013, ktorý symbolicky poslal do minulosti rovnú daň, definitívne potvrdil, že sme upadli do šedivého podpriemeru.

Pred viac ako štyrmi rokmi sa začala v eurozóne kríza, v ktorej sa stretli a vzájomne popreplietali banková kríza, dlhová kríza a kríza konkurencieschopnosti. Jej dramatickú fázu, plnú mimoriadnych bruselských nočných rokovaní, vystriedala fáza relatívneho pokoja. Na jej začiatku stála verbálna a neskôr aj reálna podpora eura zo strany Európskej centrálnej banky. Vlády sa pokúšajú skrotiť rozpočtové deficity, bezprostredný odchod Grécka z eurozóny už nie je na programe dňa, z finančných trhov zmizla nervozita. S predlžovaním obdobia pokoja sa zákonite začali množiť optimistické vyhlásenia o tom, že to najhoršie je za nami. A keď prišli správy o tom, že ekonomiky niektorých krajín opäť zaznamenali mierny rast, reči o konci krízy sa stali súčasťou oficiálnej propagandy.

Takmer geometrickým radom pribúda zákonov, ktoré podnikateľom ukladajú nové povinnosti, uvaľujú na nich poplatky, hrozia sankciami, niečo prikazujú a zakazujú.

Správa o rozsudku za spálenie vlajky EÚ by mi unikla, nebyť „fejsbúkového“ statusu zástupcu Európskej komisie: „O hraniciach slobody prejavu: spálenie európskej vlajky je podľa súdu trestným činom.“