Biela, lesklá a mäkká. Máme pocit, že dýcha. Voľká si na tanieri a čaká na svoju spoločnosť v podobe omáčky, kapusty či mäsa. Privlastňujú si ju všetky národy Rakúsko-uhorskej monarchie. Česi ju považujú pomaly za národný symbol. Knedľa.

Prekročíme talianske hranice a odvšadiaľ na nás zíza. Horizontálne prekrojená, naplnená všakovakými syrmi, šunkami a zeleninou. Vyzerá ako bageta, no nie je to bageta. Správa sa ako sendvič, nie je to sendvič. Počúva na meno ciabatta (čabata).

Vyzerá to trochu čudne. Biele akoby pootvorené ústočká z kysnutého cesta, pripraveného nad parou, naplnené rôznymi ingredienciami – nakladanou zeleninou, trhaným bravčovým mäsom a bylinkami. To všetko úhľadne naskladané na tanieri alebo podávané len tak do ruky. Bao.

Prechádza okolo vitríny s pečivom a zákuskami. Okom zavadí o niečo, čo nohám prikáže razom zastať. Pokúša sa pohnúť ďalej, nejde to. Zacúva, postaví sa slušne do radu a rozochveným hlasom si vypýta ten prekliaty kúsok zasneženého jablčného pité.

Pláva si vo všetkých tých voňavých juhoázijských jedlách, je nenápadný, pretože je ho tam málo, no bez neho kokosová polievka tom ka či ostrý vývar tom yam nemá tie správne grády. Hrčovitý pakoreň s intenzívnou vôňou a chuťou – galangal.

Vyníma sa v obchodoch, púta našu pozornosť, no mnohí si nevedia predstaviť, čo s ňou. Pričom počas svojho pobytu po našom boku našla naozaj využitie na všeličo, len v týchto končinách sme na ňu trošku pozabudli. Bieloskvúca líčkatá kráska – vodnica.

Odkrojíme si poriadny krajec chleba. Pukne viečko na malom pohári alebo o povrch stola zaškrípe malá terakotová mištička. V ruke sa zablysne príborový nôž a mäkko sa zaborí do čohosi krásne vláčneho. Vo vzduchu sa rozleje vôňa pečeňovej paštéty.

Zvyčajne ich kúpime v škatuľke alebo rovno v mäkkom obale potiahnutom hliníkovou fóliou. V niektorých obchodoch sú pre citlivejšie povahy dokonca zatavené. Siahneme po jednom kúsku a vieme, že s ním treba ísť rovno domov. Žiadne návštevy, žiadne hromadné dopravné prostriedky. Pivný syr.

Niekde sa na ráno croissant zapíja kávou, inde hlcú čudné biele fazuľky s klobáskou, slaninou a vajíčkami alebo je na tanieri krajec chleba s maslom a marmeládou. V Japonsku vyberú niečo hnedé, príšerne lepkavé, a hodia to na ryžu. Volajú to natto.

Mnohí ľudia sa v týchto dňoch cítia doslova pod psa. Najmä tí, čo sú citliví na pravidelný prísun slnečného svitu. Výpadok takzvaných hormónov šťastia sa snažia dohnať pravidelným cvičením či vycestovaním do exotiky za slnkom. Staré mamy by im však navarili slepačiu polievku.