PLAN.ART pre vás opäť pripravil víkendový TO DO list.

„Ak si niekto povie, že snaha je zbytočná, lebo sa aj tak nič nezmení – to je tá najhoršia forma existenciálneho krachu.“ Slová vyslovené krátko po nedávnych voľbách? Omyl. Takto sa nám v novom dokumente prihovára jeden bývalý disident.

Je logické lámať nad demokratickým potenciálom Slovenska palicu? Nie. To, čo spôsobilo pád mečiarizmu, nám môže pomôcť znovu. Osviežme si pamäť.

Na Slovensku je po druhej volebnej prehre v demokratickom tábore „blbá nálada“. Treba sa odsťahovať? Žiť len svoj osobný život? Alebo si pripomenúť, že aj po najtvrdšom mečiarizme svitla nádej? Martin Bútora, František Mikloško a Peter Zajac.

V Poľsku dve volebné obdobia autokraticky vládla strana PiS, mala parlament, prezidenta, štátne médiá, súdnictvo. A predsa tam vlani vo voľbách zvíťazila opozícia. Ako? V čom je ten príbeh pre nás poučný? Vysvetľuje poľský novinár Aleksander Kaczorowski.

Napriek tomu, že kultúra nepatrí medzi rezorty vytvárajúce veľké zisky a ani medzi silové zložky, každý autokratický režim sa snaží o jej ovládnutie hneď na začiatku svojho pôsobenia. Umelci totiž prinášajú slobodu.

V nedemokratických spoločnostiach býva kultúra zneužívaná ako nástroj propagandy. Komunisti ju preto v Československu ovládli ešte skôr, než definitívne získali všetku moc v krajine.

Myslím si, že by sme dnes mali spomaliť, zastaviť sa a spomenúť si na jedného významného človeka

Hana Marvanová-Kordová je bývalá disidentka, členka prvého nekomunistického parlamentu, dnes senátorka. Nezávislé médiá sú pre ňu nie téma, nie agenda, ale životne dôležitý boj. Čo pre ich udržanie robia v Česku a môžeme sa z toho poučiť?

Vládna moc uplatňuje Orbánovskú metódu glajchšaltovania médií. Internet je preplnený nenávisťou. Dezinformačné servery vytláčajú z verejného priestoru seriózne spravodajstvo a analýzy. Novinári čelia nenávistným kampaniam a nátlaku. Čo s tým ešte môžeme urobiť?