Je štvrtý marec, vyše 35 °C a každý chládok je spása pred páliacim slnkom. Celá Keňa žije prezidentskými voľbami, a tak aj ja ostávam doma. V slovenských médiách a na sociálnych sieťach čítam sťažnosti na deravé cesty, a hoci nechcem zľahčovať, smejem sa. Každý, kto bol v rozvojovej krajine, vie, že môže byť aj horšie.

Priateľské upozornenie na úvod: Keby ste náhodou na svojich potulkách svetom stretli divokého Djanga, hovorte mu Džango (s čistým dž) bez toho, že by na začiatku mena bolo počuť hlásku d. To d sa jednoducho nevyslovuje. Na túto vec je Django výnimočne citlivý.

Niektoré filmy majú svoje pokračovanie. Aj môj zážitok učiteľa zo zdravotnej školy. Tak teda: vedel som, že dievčatá, ktoré bývali v internáte, na víkend cestovali domov. Pritom niektoré využívali autostop, lebo je to rýchlejšie, ušetria a niekedy je to vraj aj celkom vzrušujúce. Tak sme o tom hovorili: o pozitívach a rizikách. Prečítal som ako provokáciu príbeh z čiernej kroniky, v ktorom študentka po návšteve priateľky zmeškala autobus. Hoci bola noc, rozhodla sa stopovať, jeden šofér zastal, no po čase zabočil do lesa, tam ju znásilnil, hodil do krovia a zmizol. Keď ju zúboženú našli, nevedela si spomenúť na tvár ani na auto.

Hudobný rok sa začína približne o desať dní neskôr než ten astronomický. A začína sa v severoholandskom meste Groningen na festivale Eurosonic Noorderslag.

Veľké nadnárodné firmy vďaka legálnym optimalizačným schémam sotva platia v Európe dane. Politikom sa to, prirodzene, nepáči a plánujú kroky, ktoré by tomu zabránili.

Sudičky im nadelili krkavčie matere, ktoré ich po narodení odložili do verejne dostupného inkubátora, zaručujúceho anonymitu. V Hniezdach záchrany sa našlo za osem rokov štyridsať detí. Veľa či málo? Zle položená otázka. Každý zachránený život je cenný.

O Pavlovi Dvořákovi novinári hovorili, že je spisovateľ, spisovatelia, že je historik a historici, že novinár. Stále nakrúca filmy, skúsenosti zhŕňa do dejepisu nazvaného podľa jeho úspešného TV seriálu Stopy dávnej minulosti, s podtitulom Dejiny Slovenska v príbehoch a desiatich zväzkoch.

Editor a redaktor Respektu Martin Milan Šimečka trávi väčšinu pracovného dňa za počítačom doma v Bratislave, alebo vo vlaku na ceste do/z pražskej redakcie. Keď nepíše ani necestuje, tak sa najradšej venuje jednému zo svojich piatich obľúbených športov.

Pozerám sa na fotky svojich nepálskych detí a plačem. Viem, že som si to už zakázala. Nič nevyriešim, keď si budem ešte viacej ničiť nervy. Len nakŕmim svojou zlosťou, bezmocnosťou, sklamaním a stále nestráveným šokom svoju odvahu, otrasiem sa a idem robiť niečo užitočné. Niečo, čo im možno pomôže. Niečo, čo mi utlmí bolesť zo sklamania a vlastnej slepoty počas tých piatich rokov, čo som pomáhala mojim nepálskym deťom.