Súhlasí s predsedom vlády Robertom Ficom, že sa už malo rokovať o iných predpisoch.

Uviedol to v piatok pri upratovaní Dúbravky, do ktorého sa v súvislosti s nehodou dobrovoľne zapojil.

Od rozdelenia česko-slovenského štátu uplynie čoskoro 31 rokov. Odvtedy sme akoby oscilovali medzi vzájomným približovaním a vzďaľovaním. Dnes sa opäť vzďaľujeme. Alebo... Ako to vidia zainteresovaní z oboch strán?

Ako to spraviť, aby to so Slovenskom nedopadlo zle? Dá sa všeličo: protestovať, presviedčať, nemlčať. Ale je aj jedno základné riešenie, ktoré je pilierom toho všetkého a vie zvýšiť odolnosť spoločnosti proti zlu. Volá sa empatia alebo len láska. A možno je príliš radikálne, ale nestojí za pokus?

Prečo je Slovensko také, aké je? Aké vlastne je a môže byť lepšie? Odpovede na tieto otázky nám v dobe geopolitických otrasov môžu zachrániť – nielen obrazne – kožu. Hľadali sme ich aj v rozhovore s popredným českým intelektuálom, autorom vynikajúcej knihy Slovenské století, Pavlom Kosatíkom.

Ak dokážu ľudia na sociálnych sieťach cez mémy trafiť klinec po hlavičke s veľkou mierou presnosti, mali by byť toho schopné aj opozičné strany mimo virtuálneho priestoru.

Demokracie môžu v porovnaní s totalitami vyzerať ako menej schopné sebaobrany. Je to ale naozaj tak? český príklad ukazuje, že spoločnosť s pevnými inštitúciami má výhodu pred tými na pomedzí nedemokracie. Rozhovor .týždňu poskytol český poslanec Pavel Žáček.

Akoby u nás vznikala nová frontová línia alebo klíčiaca železná opona. Zatiaľ sa to odohráva „len“ prostriedkami hybridnej vojny. K nej patrí neistota: Čo bude? Sme v bezpečí? Nie sme? Kto za to môže?