Ach, Jeruzalem! Prvýkrát som bola v Izraeli. Videla som, čo som videla, počula som, čo som počula.

Začali sa voľné dni – a začali sa sypať overené správy o pravde a nepravde, ktorá je verejná alebo zatajovaná. Prosto, začalo sa okolo nás všetko sypať.

Už desať rokov existuje na Slovensku akcia Boj proti hladu. Vincentínske hnutia (od svätého Vincenta de Paul, čo bol riadny kvietok, ale o ňom inokedy) po celej krajine sa vtedy spoja a pečú medovníkové srdcia. 

Dnes opäť raz spomínam na uplynulú zimu. Nie, nie je mi horúco. Spomínam na január a na putovanie relikvií svätej Terézie z Lisieux po Slovensku.

Práve som volala s najmladšou neterou. Dostala svoje prvé vysvedčenie. V podstate ešte neriešila otázku prázdnin, celý školský rok bol pre ňu hrou, ktorú mala rada.

Počúvala som príbeh jednej ženy. Je vysokoškolsky vzdelaná, má deti, ale má ešte niečo, o čom sa často mlčí. Má manžela tyrana. Človek, ktorému sa rozhodla zveriť svoj život, ale on sklamal jej dôveru. Denne ju bije, ak nepríde v dohodnutom termíne domov, hneď jej volá, deti sú na tom veľmi podobne.

Uplynulý týždeň ma prinútil k spomienke. Boli letné prázdniny, ledva som vedela čítať, no do rúk som zobrala našu najhrubšiu knihu. Boli to životopisy svätých. 

Vždy sa zľaknem, keď počujem o streľbe. Napriek tomu, že strieľať som videla iba na filmovom plátne, viem si živo predstaviť utrpenie, zúfalstvo, strach a všetko, čo sa odohráva v ľuďoch, keď sa okolo nich strieľa.

Raz večer mi prišla SMS: Nemohla by si o mne niečo napísať? Písal ju kamarát, ktorý mesiac ležal v nemocnici a už mal všetko prečítané aj rozpozerané, len chodiť stále nemohol. 

Často počúvam, že cirkev nič nerobí, mlčí. Neviem sa s tým stotožniť. Stretávam sa s množstvom mladých ľudí, ktorí pracujú pre dobro iných.