Richard Sulík vo svojom videoblogu o migrantoch s nefalšovanou úprimnosťou hodnou zodpovedného školského pokladníka vyčísľuje, ako by sa mala riešiť migračná kríza v EÚ.

„Staroba prichádza na mačacích labkách,“ povedal mi kamarát a spiklenecky sa pri tom zasmial. Bolo jasné, že už o tom niečo vie. Prišlo mi ľúto toho úškľabku. 

Dvojročné deti sú vyberavé rovnako v jedle ako v poézii. Nezožerú vám len tak hocičo. Dobrá básnička pre tie najmenšie deti je veľké umenie, niečo ako haiku.

Anton Srholec je ako Severka na našej nočnej oblohe. Nikdy som sa s ním osobne nestretla. Naživo som ho videla len pri niekoľkých akciách, na ktorých sa angažoval ako občan. 

Predstavte si, že sa to stane vám. Predstavte si, že prechádzate krajinou, v ktorej sa vôbec netúžite usadiť, lebo šanca, že tu dostanete azyl, je 1,1 percenta.

„Ve škole nás zkoušeli z antiky latiny/a jiných nepotřebných věcí/neučili nás jak se chovat/v koncentračním táboře/vyměnil bych jedničku ze zeměpisu/za schopnost krást brambory/všechno co vím je tu nepotřebné/nebo chápané úplně jinak/lékařů je třeba se obávat/kriminálníci plní roli nadřízených/s inteligencí se tu člověk musí skrývat/jako s nenapsaným úkolem/neustále nastavujeme druhou tvář/celí jsme utvoření z druhé tváře“... 

Sobota 12. septembra, film v hlave z bratislavského Hviezdoslavovho námestia. Stojím trochu bokom. Námestie sa pomaly zapĺňa. Kdesi v strede vidím hlavu Ondreja Dostála, ktorý pomáhal organizovať celé podujatie. 

Mnohí slušní ľudia sú šokovaní, koľko nenávisti sa vyplavilo na sociálnych sieťach voči utečencom od iných, zdanlivo slušných a poriadnych spoluobčanov. S takouto priamou, vražednou nenávisťou neboli ešte nikdy konfrontovaní. Nestretli sa s ňou. Netýkala sa ich. Teraz, keď vidia zábery rodín s malými deťmi, ktorých ženie maďarská polícia, vyhŕknu im slzy, ozýva sa v nich súcit.

„Je ľahšie nenávidieť ako smútiť,“ povedala moja neter a ja iba žasnem, ako ďaleko siaha táto veta. Ľahká, pohodlná nenávisť visí nad celou krajinou ako ťažký oblak. Slovensko pod týmto mrakom pripomína krajinu psov zúrivo štekajúcich spoza plotov na davy pútnikov, ktorí len prechádzajú okolo a mieria kamsi celkom inam.

Fínsky dokument Punk syndrome je geniálny film. Je z rodu tých, ktoré by ste si v živote ani pri tej najväčšej fantázii nedokázali (a netrúfli) vymyslieť, a predsa je to všetko holá realita. Film je o kultovej fínskej punkovej  kapele Pertti Kurikka's name day, v ktorej každý zo štyroch členov žije s vážnym psychickým postihnutím. S Downovým syndrómom či s ťažkou formou autizmu.