To najhoršie na vyhlásenom lockdowne je, že v rámci zápasu s koronavírusom nebude posledným obmedzením práv a slobôd. Súbor opatrení je totiž ešte deravejší než zimno-jarné uzavretie spoločnosti.

Keby Slovensko malo štandardnú opozíciu, tak z obrannej zmluvy, ktorú vo Washingtone podpísali Korčok a Naď, by sa nemohol stať predmet politického zápasu. Ani urýchľovač ďalšej polarizácie celej spoločnosti.

Na ultimátum Vladimíra Putina, aby sa európske pomery vrátili pred rok 1997, je, zdá sa, najnáchylnejšie Slovensko. Geopolitickému bezpečnostnému statusu štátu preto hrozí zopakovanie „mečiarovskej“ epochy.

Ohlasovanie začiatkov ruského vpádu na Ukrajinu nie je najvýbušnejší motív dneška. George Soros označil rok 2022 za „kritický rok v dejinách sveta“ a „súboj o budúcnosť ľudskej civilizácie“ vidí dnes aj Ivan Mikloš.

Z predvídateľných udalostí roka 2021 v Európe je najvýznamnejšie prepriahanie moci v Berlíne. Angela Merkel odchádza po 16 rokoch, čím sa zapisuje do histórie podobne ako Konrad Adenauer či Helmut Kohl.

Ešte za premiéra Matoviča sme tu písali, že vládna koalícia existuje de iure, ale de facto nie, keďže tvorba politickej vôle, rozhodovania a ich presadzovanie vŕzgajú a drhnú. A dnes?

Pôvodne päťstomiliónová prémia pre každého zaočkovaného seniora je ďalším impulzom do debaty na motívy odvolania ministra financií. Podobne sa dá chápať aj výzva prezidentky Hegerovi, aby prevzal zodpovednosť a konal.

Opakuje sa situácia spred roka. Znovu je zložité napísať čokoľvek s názvom prognóza. Ak to nie je rovno nemožné – už len pre januárové očakávanie posledného z mutantov koronavírusu, teda omikronu.

Hegerovi sa nedá uprieť jedno – pod toľkými ťažkými bremenami a pred toľkými ťažkými rozhodnutiami nestála ešte žiadna slovenská vláda. K štvrtej vlne koronavírusu má pridaných viacero ťažkých zadaní.

Kto si myslí, že antivaxerské postoje sú jediné špecifikum, ktoré robí zo slovenskej opozície urópsky unikát, žije v omyle. Podobným unikátom je vyvolávanie predčasných volieb referendom.