Zástupy politikov a komentátorov, ktorí sa na čele so Zemanom priznávajú k veľkému omylu, keď ruský útok na Ukrajinu vyhlasovali za hlúposť, sú najvýrečnejším svedectvom, čo za šok zasadil svetu kremeľský diktátor.

Rusi sa správajú, akoby klinec po hlave presne trafil Edward Lucas. Ten totiž napísal, že „plánom Rusov bol blitzkrieg a potom kapitulačné rozhovory“. Nič z toho Putinovi nevyšlo.

Aj keď zo scenárov ukrajinskej krízy vynecháme ten najhorší – svetovú vojnu – aj tak zanechá ruská agresia proti susedom na Slovensku ďalekosiahle zmeny. Občas aj také, že republiku si ani nespoznáme.

Vyhlásenie Poľska, že bude iniciovať mierovú misiu NATO na Ukrajinu, znie na prvé počutie ako nedomyslenosť. Nejaký potenciál byť predelom v ukrajinskej dráme však má.

Hoci sankcie priškrcujú ruskú ekonomiku a siahajú na Putinov oligarchiát a hoci Biden hovorí pravdu, že „Aliancia nebola nikdy taká jednotná ako teraz,“ samit NATO aj EÚ nasvietil aj trhliny západnej jednoty.

Napĺňa sa zlý scenár, ktorý sa zdal ešte v lete nepravdepodobný: Denný prírastok 6 700 „covid pozitívnych“ zo štvrtka je rekord nielen tohtoročný, ale od začiatku celej pandémie na jar 2020.

Dve bazálne udalosti týždňa, novela covid automatu a „daňová revolúcia“ Igora Matoviča, sa zvrhli do (opätovnej) ilustrácie koaličnej krízy politického rozhodovania. Teda toho deficitu, ktorý vedie k vajataniu a marazmu celého vládneho štvorzáprahu.

To najhoršie na vyhlásenom lockdowne je, že v rámci zápasu s koronavírusom nebude posledným obmedzením práv a slobôd. Súbor opatrení je totiž ešte deravejší než zimno-jarné uzavretie spoločnosti.

Keby Slovensko malo štandardnú opozíciu, tak z obrannej zmluvy, ktorú vo Washingtone podpísali Korčok a Naď, by sa nemohol stať predmet politického zápasu. Ani urýchľovač ďalšej polarizácie celej spoločnosti.

Na ultimátum Vladimíra Putina, aby sa európske pomery vrátili pred rok 1997, je, zdá sa, najnáchylnejšie Slovensko. Geopolitickému bezpečnostnému statusu štátu preto hrozí zopakovanie „mečiarovskej“ epochy.