Sudičky im nadelili krkavčie matere, ktoré ich po narodení odložili do verejne dostupného inkubátora, zaručujúceho anonymitu. V Hniezdach záchrany sa našlo za osem rokov štyridsať detí. Veľa či málo? Zle položená otázka. Každý zachránený život je cenný.

O Pavlovi Dvořákovi novinári hovorili, že je spisovateľ, spisovatelia, že je historik a historici, že novinár. Stále nakrúca filmy, skúsenosti zhŕňa do dejepisu nazvaného podľa jeho úspešného TV seriálu Stopy dávnej minulosti, s podtitulom Dejiny Slovenska v príbehoch a desiatich zväzkoch.

Editor a redaktor Respektu Martin Milan Šimečka trávi väčšinu pracovného dňa za počítačom doma v Bratislave, alebo vo vlaku na ceste do/z pražskej redakcie. Keď nepíše ani necestuje, tak sa najradšej venuje jednému zo svojich piatich obľúbených športov.

Pozerám sa na fotky svojich nepálskych detí a plačem. Viem, že som si to už zakázala. Nič nevyriešim, keď si budem ešte viacej ničiť nervy. Len nakŕmim svojou zlosťou, bezmocnosťou, sklamaním a stále nestráveným šokom svoju odvahu, otrasiem sa a idem robiť niečo užitočné. Niečo, čo im možno pomôže. Niečo, čo mi utlmí bolesť zo sklamania a vlastnej slepoty počas tých piatich rokov, čo som pomáhala mojim nepálskym deťom.

Navigačné systémy v smartfónoch sú čoraz bežnejšie. Predstavíme si navigácie, ktoré zaujíma, kam ich užívateľ mieri. Na oplátku za poskytnutie tejto informácie cez internet uľahčujú mne i vám život.

Európan roka 2012 Šymon Kliman vystavuje v rámci Mesiaca fotografie cyklus Beautiful People, z ktorého fotografia rómskej madony je aj na plagátoch. Vyčítajú mu, že nemá svoj autorský štýl, jeho však baví skúšať vždy inak a stále niečo nové, učiť sa.

Rozbehla sa bookovacia sezóna. Alebo bukovacia? Poslovenčene vyzerá toto slovo smiešne, hlavne ak bukujete niečo dubové. Terminologicky to pripomína drevospracujúci priemysel, pričom však ide o priemysel hudobný. Mám rád spojenie hudobný priemysel, hlavne keď si predstavím naše poľnohospodárske reálie. Som v Londýne, chodíme po agentoch a po koncertoch. Dejú sa fantastické veci, každý večer tu hrá toľko kapiel ako v Bratislave za pol roka a to tu nemajú tak perfektne dotovanú kultúru.

Violončelista a duchovný otec festivalu komornej hudby Konvergencie Jozef Lupták hovorí, že najradšej hrá na pódiu s ľuďmi a najviac neznáša administrovanie okolo projektov, ktoré iniciuje, a potom ich musí ťahať. Podľa očitých svedkov má však na organizovanie talent.

Mám taký stredoeurópsky sen, mať dom alebo aspoň byt pri mori. Pokiaľ možno, niekde blízko. Nie aby som skončil ako jedni moji bohatí príbuzní, ktorí si v období hojnosti obstarali dom pri mori v Indonézii, ale už tam niekoľko rokov neboli, pretože momentálne nemajú na letenku. Ja som si ten svoj vysnený byt našiel pri mori a viem, že keď bude najhoršie, dôjdem tam aj na bicykli.