.týždeň, .klub pod lampou a Rádio Jazz vytvorili spoločný priestor pre kvalitu. Hovoria o tom Martin Valihora, Peter Lipa a Štefan Hríb.

Bývali časy. Boli sme súčasťou sovietskeho bloku a mnoho rokov sa povinne učili ruštinu (čo je jeden z dôvodov, prečo ju väčšina populácie nikdy poriadne neovládala). Každodenná skúsenosť šedivej, ubíjajúcej bezútešnosti reálneho socializmu fatálne odoberala presvedčivosť opakovaným tvrdeniam oficiálnej propagandy o nadradenej kvalite všetkého ruského.

Medzi signatármi listu sú Salman Rushdie, Herta Müllerová, Margaret Atwoodová či Elfriede Jelineková.

Ľudia majú strach. Sú sklamaní. Sú nahnevaní. Chcú zmenu, ktorá neprichádza alebo istotu, ktorú sa nedarí uchrániť. Po roku 1989 sme začali znova objavovať demokraciu. Dnes sa zdá, že sme z nej rozčarovaní. Čo sa s nami stalo?

Zhnusenie z politiky a z politikov nie je nová vec. Dnes sa však u nás dvíha jeho ďalšia vlna. Niežeby to nebolo pochopiteľné. No aj tak treba opakovať, že ide o nebezpečný trend. Povedzme to rovno: smrteľne nebezpečný.

Festival experimentálneho audiovizuálneho umenia 14.-15.-16.7.2022, kaštieľ Coburgovcov, Jelšava.

Situácia na ukrajinskom fronte stagnuje. A pokiaľ sa ukáže nádej na prielom v ktoromkoľvek smere pre jednu alebo druhú bojujúcu stranu, môžeme očakávať eskaláciu. V akej miere? Práve to sa nedá presne predpovedať. Od momentu, keď vypukne otvorená vojna, nemožno ju „dávkovať“ na lekárnických vážkach. To platí aj pre agresora aj pre obeť.

Pohľad na tých vyše 30 rokov, ktoré uplynuli od pádu komunistických režimov v našich končinách, môže ukázať isté zmeny nálad a striedanie trendov v nazeraní na náš údel. Optimizmus 90. rokov je preč. Krízy a úzkosť z budúcnosti menia pohľad na etablovaný politický systém. A nielen to.

V poslednom období počúvame dosť intenzívne šumy, že Mikuláš Dzurinda sa vracia do politiky a my sme sa rozhodli touto témou zaoberať. Sú tieto domnienky opodstatnené?

Sledujte vývoj na Ukrajine online.