Začalo to minulý rok stigmatizáciou mimovládok ako zahraničných agentov, pokračuje to v tomto roku zneužívaním štátnych inštitúcií na fabuláciu vážnych obvinení z puču voči študentom, aktivistom a bežným občanom. S cieľom ich zastrašiť a urobiť z nich terče nenávisti.

Slovensko je rozdelené, rozdrobené, rozoštvané. A nevzniklo to „samopádom“. Spoločnosť, dôkladne vymasírovanú ruskou propagandou, stačilo nasmerovať do košiara populizmu, nenávisti a ukázať im nepriateľa: napríklad tretí sektor.

Na stole položená miska či tanierik. V niektorých prípadoch na dne už predpestovaný maličký trávnik a v ňom utešene nakladené vajíčka. Nafarbené a lesklé, ako si to žiada tradícia. A, samozrejme, ťažké, pretože sú pripravené natvrdo. Veľkonočné kraslice.

Vyhrážajú sa nám úplne otvorene. Ešte štyri týždne a vymetú protislovenskú progresívnu bandu zo školstva a kultúry (to je citát). Ak zostavia vládu, budú mať silové zložky, teda políciu, SIS a prokuratúru.

Parlamentné voľby sú predo dvermi. Ako sa situácia ešte môže zmeniť? Na čo má volič dbať, ak nechce, aby jeho hlas prepadol? Aké sú možné scenáre vývoja po voľbách? Hovoríme s Martinom Slosiarikom, sociológom a riaditeľom agentúry FOCUS.

Od 7. do 10. septembra sa v priestoroch viedenského Kursalonu koná viennacontemporary, medzinárodný veľtrh súčasného umenia. Špecifický je nielen svojím menším, butikovým formátom, ale aj tým, že prepája umelecké svety Západnej a Východnej Európy ako asi žiadne iné podujatie tohto druhu.

Diplomat, ktorý pomáhal Slovensku na ceste do západných štruktúr, kandiduje na prezidenta vo chvíli, keď znovu zápasíme o zásadné hodnoty.

Ivan Korčok začal kandidatúru na prezidenta sľubom, že nechce vstupovať do kampane pred parlamentnými voľbami. Tým zaujímavejšie témy nám zostali pre tento rozhovor. Kto je, ako vyrastal, čo ho formovalo. Aká je jeho identita?

V lete roku 2001 bolo cítiť ešte stále zvyšky optimizmu deväťdesiatych rokov. Tolerantná hojnosť globálnej demokracie a konzumnej spoločnosti sa síce ešte globálne nepresadila. No viera, že neexistuje dostatočne presvedčivá alternatíva, oprávňovala očakávať, že skôr alebo neskôr sa fakticky zavŕši to, čo je svojou legitimitou predurčené: „koniec dejín“ v triumfe globálneho liberalizmu.

Na návštevu k strýcovi Imrovi a tete Majde na Šoltésovej ulicu sme chodili s rodičmi častejšie do roku 1957, pokiaľ sme bývali na Rajskej ulici. Po Cukrovej a Poľnej to bolo „za rohom“. Po roku 1957, z Koliby, bola cesta zložitejšia. Prakticky vždy sme prišli na olovrant.