Milí priatelia, už dávno som nepísal o ženách. Nechcem si nejako prihrievať pisateľskú polievočku, ale bola by škoda nespomínať tieto výnimočné bytosti. Keď ich Boh stvoril, mal z toho určite radosť. A keby ich nebol stvoril, mal by výčitky svedomia. A keby tie výčitky nemal, tak by mu ich určite robili ženy, ktoré nestvoril. Tak pre pokoj v dome bol Adam chvíľu v kóme. No a keď sa prebral, chýbal mu kus rebra. Ďalej príbeh poznáme.

Poslanec a predseda Výboru NRSR pre nezlučiteľnosť funkciíí Miroslav Beblavý chce, aby výbor preveril za akých okolností získal Štefan Harabín byt o 40% lacnejšie, ako bola jeho trhová cena. Výbor by sa mal zaoberať aj tým, že Harabínovi parkovanie v tomto dome údajne platí Najvyšší súd.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“

Keď som krátko po roku 1989 začínal písať, mal som šťastie na ľudí. Ovplyvnili ma Ivan Hoffman, Jiří Hanák, Pavel Tigrid, Lída Rakušanová a – Agneša Kalinová.

Milí priatelia. Všetky cesty by mali niekam viesť. Cesty, ktoré vedú odnikiaľ nikam, nestoja za nič. Tvrdenie, že cesta je dôležitejšia než cieľ, neobstojí. Načo je človeku zakvitnutá aleja, keď na jej konci smrdí hnojová jama. Medzi mojím rodným Svätým Jurom a Vajnorami je Šúr. Je to prales plný špecifickej fauny aj flóry, aj korytnačky tam žijú, aj divé svine a minule som tam zazrel bobra. Potom zazrel on mňa a utiekol. Teraz popri odvodňovacom kanáli urobili cyklocestu Jurava. Je to paráda.

Mal som v živote obrovské šťastie na ľudí, ktorí videli za roh. A veľmi pookrejem, keď sa s nimi z času na čas znovu stretnem. Ako teraz s Jefimom Fištejnom.

Leto, ktoré ani nebolo, sa skončilo. V jednom z mála slnečných predpoludní, pred pár týždňami, som vo výklade Artfora videl, že znovu vydali Stefana Zweiga Svet včerajška. Rád sa pozerám do toho výkladu, keď idem okolo, aj keď musím podotknúť, že boli časy, keď si dievčatá dali viac záležať. Nikdo nevedel tak s láskou odstrihnúť hlavu spisovateľom ako oni. Coelhova hlava, gúľajúca sa výkladom, ma vždy naplnila radosťou a zadosťučinením. Ale to, ako všetko, je už minulosť. Úbohý Zweig, krásna kniha.

Milí priatelia, tohtoročná jeseň ma pohltila akýmsi zvláštnym spôsobom. Kráčal som medzi stromami, pod nohami mi tancovalo lístie. Pozrel som na konár a bola tam. Nostalgia s rozviatymi vlasmi. V tvári mala pokoj. Oči mala odovzdane smutné ako bytosť, ktorá dlho vzdorovala, no ďalej už vzdorovať nevládze. Napriek tejto rezignovanej ovisnutosti nabrala toľko síl i odvahy, že sa nebadane posunula a keď som prechádzal popod ňu, zoskočila mi na ramená a ostala tam.

Milí priatelia, lastovička, to je parádny tvor. Je to okrídlená, operená ryba oblohy. Frčí si v mori vzduchu, na vlnách vánku sa hojdá, vzdoruje vetrom, schováva sa pred dažďom. S neúnavnou odhodlanosťou muruje svoje hniezda, lebo vie, že ich murovať musí. Manželka na mňa volá z izby:„Poď sem, už si tu tie potvory zasa robia hniezdo.“ Vystavali len pár centimetrov. Reku, vyčíham, kým budú zháňať maltu a zhodím tieto základy, nech sa presunú inam.

Milí priatelia. Tento stĺpček by som chcel venovať psom. Každý stretol svojho životného psa. Možno to bol susedov oňuchávač. Rafol vás do lýtka. Preto teraz psov bojkotujete. Možno sami chováte psovitú šelmu, práve vám olizuje ruky. V mojom živote bolo niekoľko psov. Prvý bol susedov Lesan u babky na dvore. Mal som ho rád, ako dieťa som ho skusmo kopol, on vyceril tesáky, zdrapil ma za tepláky. Potom bol jeden vlčiak, ktorý mi kovovým náhubkom udrel do hlavy, lebo ako komótne dieťa s nadváhou som sa nevyšplhal na strom. Potom prišla Brita.