Bolo to prvý raz, a dúfam že naposledy v mojom živote, keď som uvažoval, kde by sa dal zohnať samopal, pištole, granáty, a čo všetko si vziať so sebou pri odchode do lesa, keby nebola iná možnosť, než prejsť na partizánsku formu boja.

Dvadsiateho augusta 1941 sa v Bratislave narodil Július Satinský. To znamená, že keby žil, v týchto dňoch by oslavoval sedemdesiatku. A to je práve zaujímavé: hoci v decembri 2002 zomrel, jeho duch ako keby tu stále bol. Veď ako ináč vysvetliť to, že len čo o Julovi začala hovoriť jeho manželka Viera či dcéra Lucia, jeho kolegovia a priatelia Milan Lasica, Pavel Vilikovský či Kornel Földvári, alebo vydavateľ jeho „bratislavských" kníh Albert Marenčin či šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb, na tvári sa im objavil úsmev. Ako keby sme sa už len pri spomienke na Jula všetci na chvíľu vrátili do toho veselšieho a krajšieho sveta, ktorý tu počas svojho života nenápadne vytváral.

V Martine sa od roku 2005 vždy v júni, teda na konci divadelnej sezóny, koná festival slovenských divadiel Dotyky a spojenia. Tento rok vo mne zanechal zmiešané pocity.

Odporúčať niekomu koncerty na Pohode je na jednej strane vďačná, no na druhej strane aj nepríjemná úloha – veď ako z toho množstva zaujímavých interpretov vypichnúť len niektorých a ďalších vynechať?

V minulosti vraj kradol služobný benzín, spôsobil nehody pod vplyvom alkoholu a kamarátil sa s mafiou, od ktorej bral peniaze. Kritizujú ho najmä bývalí policajti a Ján Slota. Doteraz na podobné útoky nereagoval, pred verejnou voľbou generálneho prokurátora však urobil výnimku. Policajný prezident Jaroslav Spišiak.

Vukovar, Srebrenica, Sarajevo. Miloševič, Karadžič, Orič, Haradinaj. To sú iba niektoré balkánske miesta a mená, ktoré sa spájajú s najstrašnejšími udalosťami v Európe od roku 1945. Nedávne zadržanie generála Ratka Mladiča kladie naliehavú otázku.