Každý človek je v niečom najlepší na svete, a zväčša je to čítanie vlastného rukopisu, všimol si vraj kedysi Mark Twain, autor známy najmä tým, že mu možno pripísať takmer akýkoľvek citát. Ja svoj rukopis čítať neviem, ale mohol by som byť expertom na vstupné haly svetových vydavateľstiev.

Český exilový spisovateľ Ota Ulč napísal pre .týždeň provokatívnu esej, pozostávajúcu z troch obrazov súčasného, najmä amerického sveta. Textu sa nedotkol ani závan politickej korektnosti a iných obmedzení slobody slova.

Rozhádaní lídri Minulý týždeň to vyzeralo na také vážne ochladenie vo vzťahoch medzi Washingtonom a Moskvou, aké si niektorí pamätajú z čias studenej vojny. Príčinou bol ročný azyl, ktorý Edwardovi Snowdenovi udelili v Rusku. Vladimír Putin sa rozhodol podporiť Snowdena napriek tomu, že ho Barack Obama opakovane vyzýval, aby to nerobil. Alebo ho podporil možno práve preto – aby zdôraznil, že mienka Bieleho domu ho nezaujíma.

V utorok mi môj kamarát a producent Bill zavolal kvôli stretnutiu s jedným investičným bankárom. Bill má nos na zdroje financií a kontakty. V New Yorku mnohí úspešní ľudia podporujú umelcov sponzoringom, zberateľstvom a niekedy produkujú aj artové filmy. Je to pre nich vec prestíže. Pán investičný bankár už mal moje CV-čko na stole a povedal Billovi, že sa na stretnutie na pracovnom obede teší. Podporu sa mi takto v minulosti podarilo získať viackrát. A tak som si otvorila Google, nech sa pripravím.

Koncom apríla som strávil vo Viedni dva dni na stretnutí, venovanom desiatemu výročiu tranzitu, sieti nezávislých organizácií, orientovaných na podporu súčasného umenia v krajinách strednej Európy.

Príliš adresná kontrola Politickým terénom Ameriky otriasa škandál. Vyšlo najavo, že americký daňový úrad IRS (Internal Revenue Service) sa pri mimoriadnych kontrolách zameriaval najmä na konzervatívne združenia. Minulý týždeň rezignoval po odhaleniach šéf IRS a chystá sa vypovedať pri vyšetrovaní v Kongrese.

Existuje na svete mesto, do ktorého som sa nikdy nechcela ísť pozrieť. Existuje jazyk, ktorý som sa nikdy nechcela učiť. Predvčerom som sa teda do Moskvy presťahovala a od utorka chodím na ruštinu. Bez onej turistickej návštevy. Rovno s vecami, aj s klavírmi a macíkmi. Neviem, dokedy ma život hodlá takto skúšať, ale predpokladám, že to už neprestane.

Našla som Kubu mimo Kuby, povedala som nedávno svojmu priateľovi. Zasmial sa. Myslel si, že sa snažím vymyslieť fikciu, niečo literárne. Ale nie, myslela som to naozaj. V Brazílii som od jednej sedemdesiatročnej Kubánky dostala medailónik Milosrdnej Panny z Cobre. „Nebola som späť od roku 1964, keď som odišla,“ povedala mi, keď mi dávala do rúk malý klenot, ktorý patril jej matke.

Vo viedenskej Albertine práve prebieha veľká retrospektívna výstava Maxa Ernsta, maliara, ktorého veľmi dobre poznáme. Poznáme? Skutočne?