Ovládať cudzí jazyk je ako vlastniť malý kameň mudrcov. Rozumieme textom, nad ktorými iní iba krútia hlavou. Sme schopní zachrániť zatúlanú skupinku zahraničných turistov. S nohami na stole sledujeme v televízii cudzojazyčný detektívny seriál.

„Akoby nestačilo sucho, teraz nám hrozia lúpeže, znásilnenia, smrť.“ Ahmed Muhammad Aden sedí na piesočnej zemi pred registračným centrom UNHCR v Dagahaley, čo je jeden z troch utečeneckých táborov okolo kenskej dediny Dadaab, sto kilometrov od hraníc so Somálskom. Rozpráva o najhoršom dni svojho života.

Fór je v tom, že západné manželstvá začínajú presne vtedy, keď je tlak v hrnci najvyšší a potom postupne chladnú. Oznámil mi bývalý spolužiak, dnes známy cestovateľ a musel ísť prebaliť svoje vrieskajúce batoľa.

Profesor politológie a politickej filozofie a knižný vydavateľ Alexander Tomský okrem písania článkov pre .týždeň a rôzne periodiká komentuje udalosti v Británii na ČT24, prednáša, prekladá z angličtiny a píše svoj prvý román. Dúfa, že to bude intelektuálny bestseller.

Bol síce piatok, ale nebolo trinásteho. Okolo pol štvrtej otriasla centrom Osla silná detonácia, ktorá prakticky zničila vládnu budovu a zabila ôsmich ľudí. Ani nie o dve hodiny neskôr vystúpil na ostrove Utøya z motorového člna blondiak v policajnej uniforme.

Stredovek sa často spája s prídavným menom temný. Feministky tvrdia, že ženy boli diskriminované, nevzdelané a utláčané. Ale ako to bolo v skutočnosti?

Sedím v starom modrom kresle na dvore uprostred rómskej osady a štípu ma komáre. Na kolenách mám cudzí laptop – používa sa na školenia Rómov. „S kým si píšete?!“ pokrikujú na mňa priateľsky okoloidúci Rómovia.

Miláno malo vždy šťastie na dobrých arcibiskupov. Zrejme preto, že ich vyberajú s osobitnou starostlivosťou. Nielen pre význam tej arcidiecézy. Z Milána prišli v 20. storočí až dvaja pápeži, pričom arcibiskup tejto metropoly sa počas konkláve vždy radí medzi favoritov. Ináč to nebude ani pri kardinálovi Angelovi Scolovi, ktorého pápež koncom júna menoval za nového milánskeho arcibiskupa.

Mal som asi päť rokov, keď sme sa v noci s otcom vracali domov. Na okraj lesa sa otec náhle zastavil a ja som zdúpnel od úžasu. Meter od nás bola tráva posiata desiatkami, ba možno aj stovkami malých svetielok. Otec vybral z vrecka zápalkovú škatuľku, vybral z nej zápalky a niekoľko trblietavých bodiek ulovil.

Musel som to meno ťažko loviť z pamäti. Predsa len, už je to vyše desať rokov, čo som v Brandýse nad Labem maliara Viléma Plocka navštívil v jeho neveľkom ateliéri v pokojnej vilovej štvrti tohto stredočeského mesta.