Príbeh lustrácií, podobne ako iné príbehy tohto typu, nemožno uzavrieť inak než bodkou. Tieto riadky píšem vo štvrtok 18. októbra 1990. Predvčerom som sa vrátil z Prahy zo zasadnutia najvyššieho orgánu Občianskeho fóra. Volá sa Kolégium a stretávajú sa na ňom všetci ministri a predstavitelia parlamentu za Občianske fórum s čelnými funkcionármi OF. Jedným z bodov rokovania bola téma lustrácií kandidátov na významné úrady, ktoré majú byť obsadené po komunálnych voľbách v novembri t. r.

Komárno, minimálne tridsať stupňov. Ani horúčava neodradí húf novinárov, ktorí čakajú na slovenskej strane komárňanského mosta.

Ak dnes niekto najviac ohrozuje slobodu tlače, tak sú to zrejme sudcovia. Tí, ktorí sa súdia s médiami za utrpenie „nemajetkovej ujmy“ aj tí, ktorí takéto rozsudky vynášajú.

Ako balvan šmarený do kaluže rozvírila hladinu anonymnej internetovej verejnosti agentúrna správa z polovice júla, podľa ktorej na Slovensko príde stovka palestínskych utečencov. „Čo tu chcú? Nechceme tu žiadnych teroristov!“ znelo z diskusných fór.

Všetci nevinní

Mediálny lynč a

Už to budú pomaly dva roky, čo polícia a štátni predstavitelia vyhlásili študentku, ktorá sa po fyzickom útoku liečila z posttraumatickej stresovej poruchy, za klamárku.

Ministerstvo zdravotníctva zverejnilo koncom apríla tri legislatívne návrhy. Návrh opatrenia, ktorým sa určuje rozsah regulácie cien v oblasti zdravotníctva, návrh kategorizačného zoznamu a (s tými dvoma zdanlivo nesúvisiaci) návrh vyhlášky o liekoch, ktoré obstaráva zdravotná poisťovňa.