V októbri si Slovenská filharmónia slávnostným koncertom pripomenie 60. rokov svojej existencie. História „starej dámy“ slovenskej hudby, ktorá je momentálne pre rekonštrukciu Reduty bez strechy nad hlavou, je zrkadlom nášho vzťahu ku kultúre.

Festival Dni starej hudby ponúkol tento rok poslucháčom sakrálnu hudbu stredoveku a renesancie. "Hudba je ozvenou nebies, hlasom anjelov, rajskou radosťou, nádejou výšin, organom cirkvi, spevom vtáčat, oddychom všetkých žialiacich a zúfalých sŕdc, prenasledovaním a zaháňaním diablov," napísal na sklonku stredoveku istý francúzsky poet a hudobník. Čím je pre nás hudba týchto vzdialených období dnes?

Hosťom festivalov Večery novej hudby a Melos-Étos bol tento rok významný holandský skladateľ Louis Andriessen. Charizmatický hudobník, vyhľadávaný pedagóg a presvedčený ľavicový intelektuál zapálene hovoril o ideách, ktorých presadzovanie do praxe v strednej a východnej Európe fatálne zlyhalo.

Keď som v horúce piatkové popoludnie míňal v Komárne sochu jazdca, okolo ktorej už postávala skupinka policajtov, vôbec som netušil, v akom protiklade budú tento rok moje zážitky z festivalu Arcus temporum v maďarskej Pannonhalme s absurdnou spoločenskou realitou.

Takýmto projektom sú už desať rokov Konvergencie. Narodeniny festivalu opäť potvrdili, že ide o podujatie, ktorému sa výnimočným spôsobom podarilo prekročiť mýtus o exkluzívnosti klasickej hudby.

Byť slávnym skladateľom v 18. storočí znamenalo presadiť sa hlavne vo svete opery. Haydnove opery, vytvorené najmä počas jeho služby u kniežaťa Esterházyho, dnes zažívajú renesanciu a dopĺňajú obraz génia, ktorý vstúpil do dejín najmä svojimi symfóniami a komornou hudbou.

Približne pred ôsmimi rokmi sa ma Ján Štrasser, ktorého som vtedy ako redaktora kultúrnej rubriky v starom dobrom Domine trápil svojimi publicistickými pokusmi, opýtal, či poznám violončelistu Jozefa Luptáka. Vraj organizuje festival komornej hudby Konvergencie a bolo by dobre sa tam ísť pozrieť. Odvtedy konvergujem každý rok.

Keď som v horúce piatkové popoludnie míňal v Komárne sochu jazdca, okolo ktorej už postávala skupinka policajtov, vôbec som netušil, v akom protiklade budú tento rok moje zážitky z festivalu Arcus temporum v maďarskej Pannonhalme s absurdnou spoločenskou realitou.

"Mali sme vtedy iné starosti, ako lámať si hlavu nad operou alebo symfóniou. V prvom rade nebolo vôbec operného súboru ani orchestra. [...] My starší sme bývali ďaleko jeden od druhého: Bella v Sedmohradsku, Moyzes-otec v Prešove, Figuš v Banskej Bystrici, ja zas v opačnom kúte Slovenska, v letargickej Trnave."

Uctievaný i zatracovaný. Dirigent Herbert von Karajan, ktorého storočnicu narodenia si v apríli pripomíname, patrí k legendám hudby 20. storočia. Umenie despotického vládcu európskych superorchestrov, oportunistu i filantropa s výnimočným citom pre zvuk orchestra dokumentujú stovky nahrávok, ktoré po sebe zanechal.