Ale vidno ho. A riadne. Len ho nechceme vidieť. Respektíve ho vidíme, ale opatrne obchádzame, príliš dlho rozmýšľame, či osloviť, máme strach, že ak sa náhodou mýlime, tak sa stretneme s odmietnutím.

Právnik Matúš Kanis sa dlhodobo zaoberá témou sexuálneho a domáceho násilia a v tej súvislosti, samozrejme, aj prípadmi násilia psychického.

Holandské vzdelávanie patrí k jedným z najlepších školských systémov na svete. Piaty rok v Holandsku študuje i Terézia Vagačová, dokončuje druhé magisterské štúdium v odbore psychológia, vzdelávanie a štúdium detí. To, čo získala štúdiom a vôbec pobytom mimo Slovenska, chce priniesť naspäť.

Vysoká staroba. Vek, ktorý už nie je „len číslo“. Vek, v ktorom sú seniori odkázaní na pomoc druhých. Je dôležité, akí ľudia sú v tejto životnej etape s nimi. Jednou z tých, ktorí takýchto seniorov sprevádzajú, je Patrícia Jarjabková, toho času už tiež dôchodkyňa.

Politika Ficovej vládnej koalície je založená na kriminalizácii občianskej spoločnosti a politických oponentov. Používa pritom metódy, dobre známe z čias stalinského režimu, vychádzajúce z toho, že je dovolené „zakrútiť krkom demokracii“ antidemokratickými spôsobmi, prekračujúcimi rámce demokratického ústavného poriadku.

S menom psychologičky Kateřiny Thorovej sme sa stretli asi všetci, ktorí máme niečo spoločné so svetom autizmu. Jej kniha Poruchy autistického spektra vydavateľstva Portál je jedným z kľúčových zdrojov pre odborníkov z pomáhajúcich profesií, ale aj zvedavých rodičov, ktorí sa ocitnú v situácii, keď hľadajú, čo sa s ich dieťaťom deje, alebo tých, ktorí už vedia a chcú viac porozumieť.

Minulý rok mal premiéru slovenský film Profesionálny rodič, najskôr v Čile, potom v Indonézii, u nás sa dal vidieť na filmovom festivale Cinematik. Rozpútal diskusiu o povahe „profirodičovstva“, potrebnú, podnetnú, ale nie vždy chápavú. A vrátil ma aj do (mojej) minulosti.

„Som Šimon, mám 34 rokov a som invalidný dôchodca,“ predstavil sa mladý muž. Jeho aktivity ako šport, štúdium, osobný sebarozvoj vypovedajú o veľkej sile a snahe. Jeho limity mu určuje ani nie tak vlastné zdravie, ako skôr byrokracia či neochota okolia.

Zmietame sa v každodennosti, často osamelí, pokúšame sa vyplniť prázdno v duši, unikáme do toho, čo nás ničí. Robíme veci, ktoré sa nám priečia, pre chvíľku úľavy. A hľadáme cestu ako z toho von. Cestu k uzdraveniu duše, k spokojnosti, k slobode.

Jedným z ľudí, vďaka ktorým som prihliadala k rôznym príbehom a ktorí ma vystríhali pred zovšeobecňovaním, je bývalý kolega mojej mamy práve z ústavu na Mokrohájskej Viliam Gyurke. Toto sú jeho slová.