Adopcia nie je pre všetkých. Ako to o láske všeobecne platí, mala by k nej viesť búšivá radosť z iného človeka a chuť dať všetko. Ale aj zúfalstvo sa môže premeniť na odvahu.

Pre matku neexistuje rasa jej adoptovaného dieťaťa. Vníma len konkrétneho človiečika. Láska vylučuje rasizmus. Pre matku vo vzťahu k jej dieťaťu to ani nie je téma.

„Štátna firma si prenajíma auto za cenu dvoch nových. / Zdravotná sestra odišla do Švédska. Bola som preťažená, hovorí. / Litva postaví múr na hranici s Ruskom. Rusi ponúkajú tehly.“

Básnik, ktorý len tak trúsil svoju poéziu a o jej konečnú podobu sa nestaral. Nečítali ho davy. No davmi zbožňovaný Majakovskij o ňom povedal, že ovplyvnil viac básnikov ako ktokoľvek iný.

Mnoho textov, ktoré sme publikovali v uplynulom roku v .týždni, už zostarlo, lebo reagovali na konkrétnu udalosť. Ale niektoré články sa oplatí prečítať si po čase znovu.

„To sa vyčíri,“ hovorieval Ďuro Kušnierik s nepochopiteľným optimizmom, keď nastal problém a situácia vyzerala beznádejne. 

V jednej chvíli som si myslela, že sa to ani nepodarí zorganizovať. Nikto z tých, ktorí sa venujú systematicky problematike ochrany práv detí nechcel verejne prehovoriť.​

Drvivá väčšina tých, s ktorými sme absolvovali prípravu na adopciu, nechcela rómske dieťa. Nie preto, že by boli rasisti.  Až človeku srdce trhá, keď počúva, ako sa im také detičky páčia, dokonca aj rodina by nemala problém rómske dieťa prijať, ale boja sa. 

Na festivale Banát v Rumunsku som strávila päť hodín čistého času v rozhovore s jedným-jediným človekom. Bol to Gejza Bendig, kapelník skupiny Terne Čhave. Padli sme si vzájomne svojimi koncertmi do oka. Bolo to silné.

Jan Mattuš píše skvelé jazykové stĺpčeky pre Lidové noviny. Nedávno vyšli knižne pod názvom Jeremeň a jiné záhady. (2007 – 2016) Sú to stĺpčeky lingvistické, ale to, čo autor priam akrobaticky ovláda, je písanie o všetkom možnom aj nemožnom všade naokolo, vychádzajúc pritom z bežných a pri bližšom skúmaní úplne nepochopiteľných slovných spojení či neologizmov.