Peter Pellegrini vyzval na pomyselné uzavretie celospoločenskej zmluvy o rozvoji Slovenska. Víziu, na ktorej sa dokážu zhodnúť všetci aj popri odlišných hodnotových postojoch. Vyhlásil to v príhovore na sobotnom ceremoniáli udeľovania štátnych vyznamenaní.

Na psychiatrickej ambulancii som neraz diskutoval s ľuďmi, ktorých k psychiatrovi priviedla obava z nedostatočnosti vlastnej pamäti, z neschopnosti sústrediť sa, z únavy mysle a zo slabej výkonnosti.

Prečo tak často vyhrávajú tí, čo stavajú na závisti a nenávisti, pričom sľubujú nesplniteľné? A prečo ich súperi, ktorí majú viac pravdy aj charakteru, opakovane prehrávajú? V čom je čaro nečarovných populistov?

Trump po návrate do Bieleho domu viackrát vyhlásil, že Grónsko, autonómne územie Dánska, by sa malo stať súčasťou Spojených štátov. Odvolával sa na bezpečnostné dôvody a záujem o nerastné zdroje ostrova. Grónsko a Dánsko túto myšlienku jasne odmietajú.

„Predstavovanie si súcitu a láskavosti môže postačovať na naštartovanie aktivácie systému upokojenia a spolupatričnosti, utíšiť systém ohrozenia.“ Aj o tom, že je to možné, sa dočítate v knihe Odvaha k súcitu od autorov Paula Gilberta a Chodena, ktorá vyšla pred pár týždňami vo vydavateľstve Artforum.

V minulom diele sme si načrtli konflikt, ktorý môže nastať medzi pragmatickou politikou obmedzenej slobody podriadenej pravidlám a odvolaním sa na slobodu ako metafyzickú ideu, ktorej realizácii sa žiadne politické kompromisy ani inštitúcie nesmú pliesť do cesty.

K schopnosti človeka poučiť sa z dejín môžeme byť skeptickí. Môžeme byť aj cynickí. Môžeme poukazovať na to, ako sa vždy znova opakujú tie isté omyly s následkami, v dejinách mnohokrát zaznamenanými, ba aj tými, ktoré sú ešte v živej pamäti, a predsa sa do nich zase ženieme ako nočné motýle do plameňa sviečky.

Len 6 krajín a 300 miliónov ľudí. Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Holandsko a Poľsko.

Trump v nedeľu vymenoval guvernéra Louisiany Jeffa Landryho za osobitného vyslanca pre Grónsko, čo vyvolalo hnev Dánska, ktoré si predvolalo amerického veľvyslanca.

Keď hovoríme o „americkom sne“, nemali by sme myslieť len na americké sebavedomie. Ide aj o vnímanie Ameriky zo strany „tých druhých“, napríklad aj nás Európanov. To, čo možno povedať o sne, platí aj o sklamaniach snívajúcich – obojstranne, na oboch stranách Atlantiku, a nielen tam.