Ako prokurátorka riešila najťažšie mafiánske kauzy. Hoci sa jej vyhrážali zabitím, o svojej práci dokáže s nadšením hovoriť celé hodiny. Napriek tomu po štyridsiatich rokoch znechutená odchádza. Eva Mišíková.

Keď sa stal pred štrnástimi rokmi Vladimír Ledecký starostom, pripomínal Spišský Hrhov ľubovoľnú zaostalú a vymierajúcu obec. V segregovanej rómskej osade sa žilo v chatrčiach. Dnes je to príklad bezproblémového spolužitia. Čo sa tam vlastne udialo?

Tento rok si pripomíname tridsať rokov od smrti maďarsko-britského spisovateľa Arthura Koestlera, popri Orwellovi najdôležitejšieho kritika komunizmu na Západe.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Cár Ivan Hrozný strihal bojarom brady. Stalinovi spolustolovníci sa odvážili rozprávať o Stalinovi len na záchode. Netušili, že ich odpočúva a hovorí im klozetoví Sokrati. Putin si to už myslí o celom svete a nepotrebuje ho ani odpočúvať. Má to ohúrenie, bezmocnosť a nárek, že sa nedá nič robiť, ako na dlani. Ruská okupácia Krymu sa síce všeobecne chápe ako flagrantné porušenie povojnového usporiadania sveta, popretie princípu suverenity, zakotvené v Charte OSN a nebezpečný precedens, zavádzajúci do svetovej politiky princíp ber, koľko vládzeš, ale rovnako začína pribúdať slov o tom, že treba chápať aj Putina, ktorý vníma suverenitu ako mocenský nástroj, a nie ako právo. Putina nie je ťažké pochopiť; robí len to, čo mu dovolia iní. Ťažšie je pochopiť tých iných.

V Galérii Satelit na Kollárovom námestí v Bratislave možno v tomto období vidieť výstavu, ktorá neudivuje úchvatnými artefaktmi, neprovokuje šokujúcimi inštaláciami a predsa je nesmierne zaujímavá.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Špeciálny prokurátor sa aj v kauze tunelovania vojenských tajných služieb správa tak, aby vyhovel strane Smer. Časopis .týždeň získal nové informácie o pozadí rozsiahlej akcie, ktorou chcela polícia so súhlasom Dušana Kováčika zastrašiť kľúčového svedka.

Popri treťom premiérskom mandáte Viktora Orbána, ktorý je v rámci nových demokracií historický (Mečiar bol po voľbách premiérom iba dvakrát), poskytli maďarské voľby aj iné pozoruhodnosti. Víťazný Fidesz v nich získal menšiu podporu než pred štyrmi rokmi, kým porazených – druhú ľavicu a tretí Jobbik – naopak volilo viac ľudí než v roku 2010. Ale nebude im to nič platné, pretože aj „vďaka“ volebným pravidlám, ktoré si Fidesz ušil na mieru, zostáva pomer mandátov približne po starom.

O Jane Eyrovej a Ilúziách v Činohre SND sa hneď po premiérovom víkende rozchýrilo, že ich v každom prípade treba vidieť. Nezhodli sa na tom len divadelní kritici, ale aj diváci, vďaka ktorým sú obe inscenácie na niekoľko týždňov dopredu beznádejne vypredané.