Robert Fico chcel vládnuť s Mikulášom Dzurindom, ten zase s Vladimírom Mečiarom. Pre širokú verejnosť možno šokujúce, pre novinárov a politikov však určite nie. Napriek tomu nie je možné niektoré správy americkej ambasády o Slovensku ignorovať.

Mapy sú krásna a zradná vec. Sú symbolickým zobrazením, ale viac než symbolickým obrazom sveta, sú symbolom toho, ako sa na svet pozeráme my, ľudia.

Výstava Nové Slovensko, otvorená od 1. júla v Slovenskej národnej galérii, nie je iba o príbehu slovenskej výtvarnej moderny. Je to rozprávanie o zrode moderného životného štýlu, výstava o tom, ako Slovensko začalo svoju dlhú a kľukatú cestu od vidieckej k mestskej krajine.

V bratislavskej Galérii 19 možno v týchto dňoch uvidieť výstavu Milana Bočkaya s názvom Obrazy z minulého tisícročia.

Viete, ako sa to hovorí: nech vystavíte v galérii hocijakú hlúposť, stane sa to umením. To, že tento problém vôbec nie je iba provinčný, dokazujú aj pahviezdy západného umenia, dovezené k našej rieke na vrtuľníku.

Danubiana je prekrásne miesto, ale v deň na začiatku jari, keď teplota zrazu bláznivo vyskočí takmer na tridsať stupňov a večný vietor od rieky odrazu nechladí, ale osviežuje, v taký deň je Danubiana neodolateľná.

Výstava aktov s feministickým komentárom je dôkazom toho, že večne sa opakujúci súboj medzi -izmom a umením sa nikdy nekončí výhrou ideológie.

Na úvod cítim potrebu zdôrazniť, že som, aj keď tichý, podporovateľ feminizmu.

Vo štvrtok 2. septembra sa Dom umenia v Bratislave zaplnil. Ako neskôr povedal Ďuro Kušnierik, v tento deň sa z Domu umenia stal Kunsthaus. Večer v ňom prebiehali tri vernisáže. Peter Kalmus vystavil svoje Dielo, Otis Laubert predstavil Zvláštny výber a Ladislav Čarný ukázal Súvislosti a rozpory.