Keď som mal asi osem rokov, môj o sedem rokov starší brat doniesol domov nahrávku Louisa Armstronga. Povedal mi, že je to černoch, trubkár, a ak chcem hrať na trúbke, mám ho počúvať.
Muselo to byť niekedy v prvej polovici 70. rokov, pretože tak okolo roku 1977 sme už s Grigorovom a ďalšími spolužiakmi robili randál po garážach na bratislavskom sídlisku Ostredky.
Nemajú ruky, nohy ani chvost a predsa sa mimoriadne pevne držia na každom povrchu, na ktorom sa ocitnú. A dostať ich odtiaľ je možné prakticky len násilím. Sú tam totiž doslova a do písmena prilepené.
Približne raz za mesiac je mesiac (ten na oblohe) pekne okrúhly. Raz za desať rokov je festival Mesiac fotografie jubilejný. Teraz druhýkrát vo svojich dejinách. A kladie opäť otázky. Čo je realita a čo jej obraz? Čo je dokument a čo fikcia?
Najprv som si na gitare brnkala hity Helenky Vondráčkovej, ale pošťastilo sa mi, že som dostala štipendium vo Francúzsku. Tam som objavila Joan Baezovú a Donovana.
Minulý týždeň sa v Poprade uskutočnila Stredoeurópska hudobná akadémia. Je výsledkom spolupráce s renomovaným pražským festivalom Struny podzimu a jej témou bola „poučená interpretácia európskeho kultúrneho dedičstva“.
Slovensko bolo „čestným hosťom” 47. medzinárodného festivalu detských kníh v Bologni. Očakávali sme štátom podporovanú prezentáciu priemernej „národnej” kultúry, no nakoniec sme boli prekvapení. Veľmi príjemne.
