Tak aby som dokončil kambodžského holiča. V čase hodinového masírovania či skôr hnietenia mojich uší som mal zatvorené oči a čakal, čo sa bude diať. Zacítil som čísi teplý dych na svojej tvári. 

Ján Lazorík dostal vyznamenanie od pána prezidenta. Jeho zbierky naplnili niekoľko múzeí. Na návštevu k tomu vzácnemu človeku ma zobral náš spoločný kamarát Mišo.

Sedem rokov každý týždeň robím rozhovory so zaujímavými ľuďmi o ich nerestiach a cnostiach, radostiach a strastiach, a stále znovu ma dokážu prekvapiť niečím nečakaným, čo ešte nikto pred nimi nepomenoval. Sedem rokov so mnou každý týždeň fotí Boris Németh.

Keď som bol po troch dňoch z najhoršieho vonku, zaklopala mi na tom drevenom pajzli, kde som spal, domáca. Nič nepovedala.

Na začiatku býva úžasná myšlienka. Ale realita nie vždy kopíruje nápad. Tak som aj ja, pred týždňom v Kambodži, bez dlhého premýšľania vbehol do miestneho holičstva.

Dozvedel som sa, že v obci máme susedov, ktorí majú medzi sebou dva ploty. Jeden od druhého na pár centimetrov. Jeden aj druhý majú výšku vyše dva metre. A jeden z nich je dokonca betónový.

Dnes napíšem nesúvislý text. Nemá ani hlavu, ani pätu. Len tak som spísal, čo týždeň dal a čo vzal. Nečítajte, mohol by vás nudiť. Dobre vám radím.

Pred pár týždňami sme pri rozvojovom pláne vymýšľali. Aké aktivity by boli dobré, aby sme naozaj tvorili jedno spoločenstvo? Uličnica! Padol návrh a ujal sa.

Riaditeľka úspešného gymnázia rozprávala, že počas celého jej riaditeľovania s ňou nikto neriešil kvalitu vzdelávania, len ekonomiku, normatívy a rozpočet.

Po tom, ako poslanci v Žiline neodobrili návrh o bezdlžnosti dieťaťa, ktorý by umožňoval deťom zadlžených rodičov cestovať autobusom zadarmo, založila inciatívu „Adoptuj si dieťa na cestu do školy“ a vyzbierala financie na dopravné preukážky pre 64 detí. Monika Končalová.