V záplave módnych kníh o výchove nám môže uniknúť podstata: Veriť vlastnej intuícii a spoliehať sa na seba. Kniha rozhovorov so psychológom Ivanom Štúrom je preto zvlášť cenná.

Som neveriaca. Čosi tu však nehrá. Svet za oknami vyzerá, akoby si niekto veľmi dal záležať. Krása bez akéhokoľvek praktického významu. Treskutá. Ako mimovoľný prejav šialenstva.

Najviac sa zákonmi oháňajú tí, ktorí ich vôbec nerešpektujú. Lucia Piussi hovorí o svojom vypočúvaní v kauze Tomanovej detský domov.

Tí, čo by mali trvať na zákonnosti, zaštiťujú svoj pakt so zločineckou skupinou vo vláde vyššími princípmi. Oháňajú sa stabilitou Slovenska a stabilitou EÚ. Sebaklam či vedomá lož?

Táto konštanta znie: „Jakmile ďábel, (který dnes mluví ústy establišmentu ) řekne – změňte si název a budete moci hrát dál to, co hrajete, je třeba říci – ne, nebudeme tedy hrát.“

Jediná protekcia, ktorú budete zaručene pri adopcii rómskeho dieťaťa mať, je božská protekcia. Preskočíte množstvo žiadateľov, ktorí chcú iba biele dieťa.

Mnohí veľkí veriaci, dokonca svätci, čelia strašným pochybnostiam ohľadom svojej viery. Môžeme si byť my, bežní bezverci, istí, že naša neviera je tak konzistentná, ako si myslíme?

Extrémisti sa opäť chystajú pochodovať Bratislavou. Stavajú sa proti všetkému, čo vytvára základ demokratického štátu. Nenechajme to tak.

„Ako som hovoril, netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá. Aj to je niečo prirodzené.“ Aké jednoduché. A presné.

Pozerám krátky dokument o tom, ako starosta obce Veľký Lipník brutálne zhodil výtvarníka Lorenza zo smetného koša, keď vodovkami „ničil“ pamätnú tabuľu komunistického pohlavára Pješčaka (ktorú si pre istotu umiestnili v trojmetrovej výške, no, asi nemali úplne čisté svedomie.)