Pred 60 rokmi začal komunistický režim NDR stavať múr deliaci východný Berlín od západného. Táto udalosť má svoj kontext, ktorý sa netýka len Berlína.

Ľudia už zase nadávajú na politikov, ktorých si zvolili. Tuším to robia vždy, keď sa schyľuje k ďalším voľbám. A prieskumy naznačujú, že hrozí víťazstvo ďalšieho mamľasa, ktorý bude pri moci strpčovať život aj svojim voličom. A predsa ho chcú. Ktosi raz povedal, že demokracia je, keď ľud dostane, čo chce, niekedy pekne natvrdo.

Nikto nie je spokojný s daným stavom, hoci dôvody sú odlišné, neraz vo vzájomnom konflikte. Zvládame to, kto ako vie, no nevyzerá, že sme v tom „spolu“. Hrom do toho! Čo takto trocha vlasteneckej hrdosti a solidarity?

Poznáte ten náhly, vnucujúci sa nemilý pocit, keď vytiahnete päty z domu a idete po ulici, že vaše mesto vás nechce? Že ste tu prebytoční, nevítaní, že zavadziate. Miesta, po ktorých ste roky, možno od detstva chodili, sa zmenili.

Je to už viackrát opísaná súčasť údelu moderného človeka. Zložitosť vzťahov dnešnej spoločnosti sa neraz stáva pre jednotlivca nečitateľnou a nevyspytateľnou, zdrojom úzkosti a dezorientácie. Spoločnosť, v ktorej sa navyše stiera hranica medzi súkromným a verejným, čoraz menej poskytuje bezpečné miesto, ktoré by sa dalo nazývať domovom.

Predstava, že v demokracii vzniká medzi voličom a zvolenou reprezentáciou zmluvný či kvázi zmluvný vzťah, je rozšírená a vplyvná. Nájdeme ju v pozadí viacerých dôležitých moderných politických teórií aj ich ranejších predchodcov.

Vojnu v Afganistane neprehrala len Amerika. Nebola to totiž len americká vojna. Bola to vojna aliancie demokracií proti talibanskému režimu, ktorý poskytoval útočisko centrále al-Káidy. Tu sa začala vojna proti terorizmu po 11. septembri 2001. Jej koniec symbolicky zasiahol všetky slobodné zriadenia vo svete.

Je to už dvadsať rokov, čo svet ochromila správa o páde Dvojičiek. Náš šéfredaktor Štefan Hríb sa v tento dátum každý rok vracia na miesto tragédie a každý rok o nej píše editoriál.

Je to aj o Slovensku, no nie výlučne. Nechcem tentoraz ani hovoriť o „reformách“ v tunajšom obvyklom zmysle a štýle. Z našich debát o problémoch a potrebách vzdelávacej sústavy by nezaujatý poslucháč mohol nadobudnúť dojem, že nejde o nič iné, než o rozpočty rezortu, platy pedagógov, účasť personálu na riadení či zavádzanie nových technológií do výučby.

Stála naša spoločnosť niekedy po roku 1989 pred ťažšou výzvou než dnes? Po závere zápasu „sloboda verzus komunizmus“ sa zdalo, že vo svete zvíťazila zastupiteľská demokracia: nedokonalá, lež osvedčená. Nepodľahli sme však snom o novej ére dokonalosti? A nepodpísali sa následné sklamania na dnešku, keď silnie túžba po alternatívach voči konštitúcii slobody?