„Hryzie?“ opýtal sa ma pán sklonený pod otvorenú kapotu škodovky, keď sa k nemu prikmotrila moja teriérka Sarah, vrtiac naraz chvostom i zadkom, s pootvorenými ústami a vyplazeným jazykom, stelesnená zvedavosť a otázka: „Čo to tam robíš, čo to máš, ukáž, nemáš tam nejaké maškrty?“

Téma literatúra a

Žiadne dekorácie. Len barová stolička uprostred pódia, na nej otvorená fľaška Guinnessu. Krčmový hluk, štrnganie pohárov. Prichádza mladý muž, zoberie fľašu do ruky, sadne si na stoličku a začne rozprávať.

Ak komunisti v čomsi naozaj uspeli, bola to výroba predsudkov. Šikovne do našich myslí vtlačili, že kapitalista je zloduch, ktorý žije z práce iných, že kresťanstvo patrí do stredoveku, ktorý bol dobou temna, a že skazení králi, šľachta a feudálni páni robili cnostným poddaným zo života peklo.

Žijeme dosť tupú dobu. A nielen pre ten katastrofálny rebríček popularity, v ktorom je prvých päť miest už dlhšie vyárendovaných lídrom národnej hrubosti, oportunizmu a lži. Už je totiž až nepríjemne jasné, že ten zosuv nie je len vecou politiky.

Moja medvedia fóbia sa začala už v útlom detstve, keď som začala s našimi chodiť na drevenicu, ktorá je na úplnej samote v lese. Vždy tam bolo veľa medveďov. Neďaleko bol salaš, kde som niekoľkokrát videla roztrhané ovce a počúvala príbehy ožratého baču o tom, ako medveď chodí okolo desiatej večer a ako ho zaháňajú, keď príde.

.do pozornosti

Má ho v ponuke úplne každý bar, dokonca aj ten, o ktorom sa mnohí vyjadrujú nelichotivo a poslali by doň len začiatočníkov. Patrí medzi šesť najstarších a desať najrozšírenejších koktailov na svete. Karamelovo podmanivý drink, ktorý zahreje: Manhattan.

Thomasa Mertona pre mňa objavil môj starý priateľ, básnik Erik Groch. V literárnom magazíne Tichá voda z roku 1992 publikoval úryvok z Mertonovej knihy Žiadny človek nie je ostrov. Je paradoxom, že Merton takto pomenoval knihu, ktorú napísal odlúčený od všetkých, za prázdnym stolom pustovníckej cely.