Ateliér, ktorý s kolegami zakladal, patril medzi prvé súkromné architektonické kancelárie na Slovensku. Vďaka nemu získali orientáciu a stali sa oceňovanými developermi.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Lajčák v Moskve Slovenský minister zahraničia Miroslav Lajčák minulý týždeň navštívil Moskvu, kde rokoval s ruským šéfom diplomacie Sergejom Lavrovom a vicepremiérom Dmitrijom Rogozinom. Stretnutie vyvolalo na Slovensku i v Európe rozporuplné reakcie. Rogozin je na zozname USA a EÚ ako nežiaduca osoba.

Rozhovor s krymským Ukrajincom a reportérom Rádia Sloboda na Kryme Volodymyrom Pritulom o ruskej okupácii a novej moci na Kryme, ktorá nie je legitímna.

Tie dve knihy vyšli koncom minulého roka. Medzi psem a vlkem Sašu Sokolova a Metelica Vladimíra Sorokina. V čase olympiády v Soči nastal správny čas na ich čítanie.

Mysela som si, že je to život vo veľkom meste, ktorý otupil naše susedské vzťahy. Keď som vyrastala v Trnave, poznali sme všetkých susedov v našom dome po mene a kamarátili sme sa minimálne s polovicou z nich (u mňa bolo číslo väčšie ako u ostatných členov rodiny, lebo ja som sa hrala aj s rómskymi deckami). Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, už sa naše vzťahy obmedzili na maximálne 2 rodiny v dome. Sťahovali sme sa často. Dodnes som sa sťahovala 24-krát, dokopy v 4 krajinách. Vystriedala som teda množstvo susedov. A môžem povedať jednu vec – nikde nie sú susedské vzťahy chladnejšie ako v bývalom „ostbloku”.

Vidím Ukrajinu a pýtam sa, čo sa to deje. Vidím Majdan a naše číhavé vyčkávanie. Kde sa podela energia z roku 1989? Čosi sa bolestne zlomilo. Ekonomická kríza ukázala, aká slabá je u nás zakotvená dôvera v demokratický kapitalizmus, ako si pri viditeľných problémoch s centralistickým Bruselom prestávame uvedomovaťzákladný rozdiel medzi „Bruselom“ a „Moskvou“, medzi západnou a východnou civilizačnou kultúrou, medzi existenciou v západných a východných ekonomických a bezpečnostných štruktúrach a inštitúciách. Ako ľahostajne narábame so slobodou, ktorá je tým najlepším, čo sme v našich dejinách dosiahli.

Denníky Ivana Alexejeviča Bunina z rokov 1918 a 1919, obsiahnuté v knihe Prekliate dni, a denníky Michaila Bulgakova a jeho manželky Jeleny z rokov 1921 až 1940 v knihe Deníky Mistra a Markétky sú fascinujúcim priezorom do porevolučného Ruska.

Fajčím cigaretu na ulici, ktorá vyzerá ako ulica plná zadných vchodov v americkom filme. Obzerám sa, či neuvidím pár „bezďákov“ pri ohníčku zo smetí. Nie, toto je Rusko, uvedomujem si. Ruská zima stále nič, a tak fajčím pomaly pred návratom na hotelovú izbu a rozmýšľam o novom gode. Včera búchali ohňostroje nad Moskvou, pár dní predtým bomby vo Volgograde, teraz je noc a pokoj a my mierime na Kaukaz. Pozrieť sa na kopce. Pozrieť zospodu. Nezvyk. Zhora to pôjde až vtedy, keď bude môcť môj malý syn sedieť v tom turistickom ruksaku. Nesťažujem sa, nemenila by som, len ticho rozjímam.

Poľský film Dozvuky (Poklosie), ktorý sa koncom roka hral v slovenských kinách a vyvolal v tunajšej tlači pochvalné recenzie, bol v Poľsku kasový prepadák.