Rozhovor s ľavicovým filozofom Františkom Novosadom o slovenských intelektuáloch, o ich vplyve na spoločnosť a na vládu Roberta Fica.

Jedna z legendárnych scénok Milana Lasicu a Júliusa Satinského spred takmer polstoročia sa začína takto: S: (privádza na javisko Lasicu): „Tak podte sem. Vy ste vraj utékli z domu?“ L: „Áno. Raz ráno som išiel po noviny, a keď som si ich prečítal, už som sa radšej nevrátil.“

Na diskusii Štefana Hríba a Jara Danišku s Jánom Čarnogurským a Jánom Dudom na túto tému som žiaľ nebol. No po prezretí oboch videí by som k nej rád prispel niekoľkými poznámkami.

Dal som si dávnejšie sľub, že už nikdy ma nerozčúli Ján Čarnogurský, človek veľmi kultivovaný a príjemný partner na diskusiu (o Kosove či o Gruzínsku), ktorý však zvykne s vážnou tvárou vyťahovať z ruských a srbských zdrojov recyklované „zmesky“ účelových faktov, poloprávd a lží. Dnes viem, že tento sľub nedodržím. Tentoraz sa to týka Slovenska.

Američania sú zločinci, Európa je zvrátená a malajzijské lietadlo zostrelili Ukrajinci alebo mimozemšťania. Alebo, ak aj nie, tak na jeho palube prevážali zmrazené mŕtvoly. Kde leží v tomto svete Rusko? Nikde, ono ho iba vyrába.

Historická mapa Hviezdoslavovho námestia sa v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí spája so vznikom a zánikom štátov, so zápasom proti potláčaniu náboženských a občianskych slobôd, no to námestie bolo aj svedectvom násilia, nevraživosti a nenávisti, rasovej, národnej, triednej. Námestia, ktorých osudy sú spojené s dejinami obce a mesta, krajiny a štátu, majú takú podobu, akú majú spoločenstvá, ktoré sa na nich zhromažďujú, manifestujú, demonštrujú, protestujú.

To najsmutnejšie na slovenskej pravici nie je vôbec jej volebný debakel. Najsmutnejšie na dnešnej pravici sú jej katastrofálne vyhliadky.

Pred dvadsiatimi rokmi zomrel jeden z najkontroverznejších slovenských politikov 20. storočia Gustáv Husák. „To, že ho po revolúcii vylúčili z komunistickej strany, bolo lacné gesto,“ myslí si bývalý disident a zakladateľ KDH Ján Čarnogurský.

Keď v novembri 1989 vyšli ľudia na námestia, znamenalo to, že sa končí totalitný režim. Že sa končia perzekúcie za názor, za vieru a rodinný pôvod. A že sa začína dlhá, a nie vždy priama cesta k demokracii. No mnohé sa zmenilo okamžite.

Bol jedným z najvplyvnejších ľudí štátneho systému pred rokom 1989. Bol námestníkom ministra vnútra, posledným náčelníkom tajnej polície Štátnej bezpečnosti – ŠtB, ktorá bojovala proti vnútornému nepriateľovi mocných. Teda proti vlastným občanom. Vplyvnú pozíciu zastával aj po revolúcii, keď pracoval pre finančnú skupinu Penta. Keď bilancuje svoj príbeh, nechýba mu sebareflexia. Alojz Lorenc.