Približne pred ôsmimi rokmi sa ma Ján Štrasser, ktorého som vtedy ako redaktora kultúrnej rubriky v starom dobrom Domine trápil svojimi publicistickými pokusmi, opýtal, či poznám violončelistu Jozefa Luptáka. Vraj organizuje festival komornej hudby Konvergencie a bolo by dobre sa tam ísť pozrieť. Odvtedy konvergujem každý rok.

Mnohosť mien, ktoré mu boli prisúdené, zodpovedá mnohosti a rozpriestranenosti jeho osobnosti, duše, ducha. Shmuel Rufeisen, Oswald Rufeisen, Dieter Stein, Daniel Stein. Napokon sa spojili v jedno: otec Daniel. Žid a katolícky duchovný.

"A čas ustupoval pred večnosťou. A my sme prechádzali cez čas ako lúče svetla cez ľadový masív. A dosahovali sme dno..." Sorokinov Ľad je bizarnou prechádzkou sovietskou minulosťou. A prítomnosťou.

Na začiatku ponúkam jeden autentický žiacky výrok, ktorý je taký prostoduchý, až je geniálny. Učiteľ sa na hudobnej výchove pýta: Prečo dnes vzniká tak málo ľudových piesní?

5-7-5. Päť slabík opíše situáciu, ďalších sedem v nej vyhmatne otázku či problém a nakoniec zostáva presne päť slabík na odpoveď či riešenie. Všetko len naznačené. Skôr paradox než múdra sentencia.

Čo znamená jeden rok v

Časopis má v

Vladimír Sorokin je autorom novej renesancie v postperestrojkovom Rusku, ktorá nastala po novom dogmatickom a statickom stredoveku socializmu.

Cestovanie do budúcnosti je chronicky známym dramaturgickým postupom autorov vedecko-fantastických či utopicko-vizionárskych románov. Málokedy však nadčasová turistika vrhne taký jasný lúč svetla na aktuálnu súčasnosť, poplatnú normálnemu času.

Niekedy v lete v roku 1968 usporiadali Peter Repka a Ján Štrasser rozhlasovú anketu na tému: „Čo hovoríte na sviatok 13. júna?“