Spôsob, akým sa Daniel Lipšic vyrovnal s nehodou, pri ktorej zahynul človek, je ako jediný správny. Jeho odchod z aktívnej politiky však vyvoláva otázku, ktorej sa nemožno vyhnúť.

Uplynulý týždeň zaujali na slovenskej politickej scéne dve tváre. Jedna z nich je pritom verejnosti neznáma a druhá je notoricky známa. To, že pritiahli verejnú pozornosť v podobnom čase, má svoju logiku. Marek Gajdoš a Mikuláš Dzurinda.

Ak nejaký poslanec, v tomto prípade Daniel Lipšic, verejne pred kamerami povie, že Slovensko sa stáva mafiánskym štátom, tak to síce môže, ale aj nemusí byť pravda.

Pred týždňom na tomto mieste písal Peter Zajac o nezastaviteľnej miere rozkladu niektorých slovenských vlád. „Druhá vláda Mikuláša Dzurindu dosiahla úplnú závislosť od ,nezávislých poslancov´ po vyše troch rokoch a vláda Ivety Radičovej nezastaviteľnú mieru rozkladu po takmer dvoch rokoch. Tretej vláde Roberta Fica to trvalo len sto dní.“

Dňa 1. júla sa dožije Ficova vláda sto dní. Vo svojom programovom vyhlásení si uložila smelé ciele – reformu vzdelávania, aká tu nebola dvadsaťpäť rokov, ozdravenie upadajúceho zdravotníctva, reformu súdnictva a verejnej správy, stabilizovanie medzinárodného postavenia Slovenska v rámci predsedníctva Rady Európy.

V KDH dlho platil základný inštinkt nepustiť medzi seba nikoho, kto nie je z vlastnej rodiny. Zvolením Hlinu začína boj.

Podľa Petra Zajaca trval rozklad druhej vlády Mikuláša Dzurindu tri roky, vláda Ivety Radičovej ho dosiahla po takmer dvoch rokoch a tejto vláde na to stačilo len sto dní.

Ficova vláda má za sebou sto dní. Vo svojom programovom vyhlásení si uložila smelé ciele. No rýchlosťou svojho vnútorného rozvratu prekonáva všetky doterajšie kabinety.

Ak chce Európska únia prežiť, musí (s)plniť štyri podmienky:

KDH dnes nie je v parlamente a vôbec nie je isté, či sa doň ešte niekedy vráti. Hnutie ale zažilo od roku 1989 do roku 2006 aj zopár naozaj hviezdnych minút.