Od januára 2011 sme vyspovedali 49 zaujímavých osobností politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Zaujímali sme sa o to, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Tak si to zrekapitulujme.

Milý, nezabudnuteľný Emil, toto je posledný list, ktorý ti píšem. Práve som totiž dostal správu, že si zomrel. Zase si ma predbehol, milý Emil. Robil si to vždy. Na brigáde ČSM v Bystrici nielenže si sa stal vedúcim izby, hoci aj ja som si na túto funkciu trúfal, ale ešte si mi aj prebral Zuzu Marenčákovú, a to ti nestačilo, nielenže si mi ju prebral, ale si ju ešte aj pretiahol, čo sa mne nepodarilo, hoci som sa o to veľmi usiloval.

Milý Emil, dnes som celkom rozrušený, pretože sa zase črtá príležitosť na divadlo. Vieš, že som tu voľakedy niečo nacvičil a viedol som aj voiceband, ale potom to akosi zhaslo, nikto sa nechcel zapojiť. Situácia sa zmenila.

Milý Emil, v týchto horúčavách sa obzvlášť nudíme. Všetci v starobinci. Starí ľudia vraj vôbec nemajú chodiť von. Asi preto, aby umierali dnu.

Emil, musíme sa naučiť žiť v kríze, lebo nemecká kancelárka povedala, že bude trvať celé desaťročie. Takže prakticky do konca nášho života. Lebo, ak by sme sa aj dožili ešte vyššieho veku, už nám to bude jedno. Máme smolu.

Emil, zabúdam. Znak staroby. Alebo už aj senility? Alebo je to...ako sa to volá...vidíš...ajsenhauer...nie...už viem, alzhajmer. Počul som taký blbý vtip. Že radšej s parkinsonom porozlievať, ako s alzhajmerom zabudnúť piť. To je strašne smiešne pre tých, čo nezabúdajú. Mne to až také smiešne neni.

Ahoj Emil, pamätáš sa na Čongrádyho? Učil nás na strednej, v tých nižších triedach, dokonca chvíľu bol aj náš triedny. Učil fyziku, ale veľa sme toho neprebrali, lebo sme chodili jednak do školskej záhrady strážiť čerešne a potom do Gumonky, kde nám dívali bakelitové rúry a my sme z nich v polytechnickej dielni našej školy vyrábali koše na smeti a kvetináče.

Emil, včera som si spomenul, ako sme spolu chodili na strednú školu, lebo som na ulici stretol dcéru tej vedúcej družiny mládeže, čo usedavo plakala, keď zomrel Stalin, nemohla sa ani nadýchnuť, taký usedavý bol ten plač. Nikto v celej škole tak usedavo neplakal.

Keď v lete vyšlo najavo, že britský bulvár News of the World odpočúval aj celkom obyčajných ľudí, vyvolalo to vo svete zdesenie. Deje sa niečo také aj na Slovensku? Alebo je u nás bulvár len neškodnou zábavou pre masy? Prečo zneužil emócie po smrti Pavla Demitru spôsobom, aký sme dosiaľ zrejme nezažili?

Emil, prišiel som na to, predovšetkým vďaka rozhovorom s Pajdušákovou, že ľudia najľahšie uveria tomu, čo je neuveriteľné. Tak ako Pajdušáková uverila, že bude koniec sveta, a potom bola sklamaná, keď nenastal. Teraz bolo desiate výročie tej tragédie v New Yorku a najviac sa písalo o tom, že to nebolo tak, ako to vyzeralo, že to je, že to bolo celkom inak, že si to Američania zorganizovali sami, skrátka, že oficiálna verzia klame.